Z DENNÍKA MLADEJ MAMIČKY 30:

Cestovanie milujem. Aj keď som sa za mladi (áno viem, že táto formulácia v mojej 25-ke znie dosť tragicky ) špecializovala na balenie kufrov a doslova som sa v tom vyžívala, nikdy som nepremýšľala nad tým, ako raz precestujem svet. Mojim jediným cestovateľským snom bola odjakživa Kuba a ten som si ešte (ZATIAĽ!!!) nesplnila. Ale splním. Buď tam pôjdem na hriešnu babskú jazdu alebo na svadobnú cestu so svojim manželom. Len dúfam, že si nevezmem niekoho, kto bude na hory. Lebo taký, by okrem toho, že sa pre mňa narodil a ešte okrem charizmy, umeleckej duše a silných ramien musel vlastniť aj vrtuľník. Inak to nevidím. Alebo, beriem späť! Na Kubu jedine na babskú jazdu. Túto cestu si totiž predstavujem na štýl „Havana u na na“, čo sa stane na Kube, ostane na Kube a čo by v tejto konštelácii, doprdele, robil manžel?

To, že ja vlastne absolútne z duše milujem cestovať mi došlo, až keď mi do života náhle a úplne vstúpila jedna vášnivá cestovateľka. Zvykli sme spolu dlhé hodiny kočíkovať a rozoberať útrapy materského sveta. Sorry. Hlavne útrapy. Nepotrebovali sme velebiť svoje deti ani požehnanie, že sme práve my mohli dať život tým dvom malým úžasným dušiam. Potrebovali sme sa sťažovať! Áno. Úplne vážne. A ľutovať sa a potom ešte jedna druhú. Nadávať. Utvrdzovať sa. Riešiť. Rozprávať! A to najmä dospelácke slová. (Žiadne ham ham, haji haji ani hav hav, ak mi rozumiete!) Potrebovali sme spolu fajčiť slimkové cigarety v daždi a ukrývať sa pritom s kočíkmi niekde medzi stromami. Aby nás nevideli babky. Tie vedia byť kruté. A popri siahodlhých úvahách o tom, či sme dobré matky, či sme to ešte stále my a či sme do riti jediné, čo sa majú chuť ľutovať, sme si uchmatli aj kúsok času na celkom iné rozhovory. O mužoch a našich snoch. O tom, aký je život v skutočnosti nádherný. Táto moja spriaznená priateľka mi pri každej takejto ukradnutej chvíľke pre nás nadšene rozprávala o jej cestách po svete. Rozprávala o nich s takou vášňou, radosťou a ľahkosťou, akou dokáže rozprávať len človek, ktorý načisto miluje to, o čom práve rozpráva. A ja som ju počúvala so zatajeným dychom. A dokázala by som ju počúvať hodiny a hodiny. O jej ceste do Indie, o tom, ako sa šialene zaláskovala do austrálskeho surfistu niekde uprostred kúzelného Bali, o tom, ako sa nechávala unášať tajomnom v tmavom byte jedného DJ-ja na predmestí Londýna. Dokázala opisovať jedlo, ktoré ochutnala do takých detailov, že som si bola istá, že viem presne ako chutí. Opisovala miesta a nazývala ich pravými menami, akoby tam bola len včera. Fascinovalo ma to, lebo ja, okrem opísania atmosféry a mojich pocitov, si väčšinou z mojich ciest nepamätám názvy ničoho. Aj napriek tomu, že študujem žurnalistiku, som presvedčená o tom, že z mojich rúk by vyšiel len taký priemerný, ničím výnimočný cestopis. Moja priateľka vo mne nezanechala nové cestovateľské obzory či túžby. Ani som nezatúžila o svojich zážitkoch z ciest písať a ani som nemala potrebu niekomu niečo odporúčať. To je jej poslanie. Len vo mne prebudila otázky. Nad cestovaním som začala prvýkrát vo svojom živote premýšľať. Nikdy pred tým som nad ním neuvažovala, len som vedela, že keď balím kufre, búcha mi srdce. No nikdy som sa nejako špeciálne nezaoberala tým, prečo. A tak to zrazu prišlo. Otázka Prečo miluješ cestovanie Klára? Čo je na cestách tým tvojim poslaním? Cestovanie milujem preto, lebo hľadám a nachádzam samú seba. Väčšmi než miesta, inšpirujú ma ľudské oči a príbehy. Atmosféra. Vzduch. Budovy. Okná. Dvere a kľučky. Obrazy a obrysy. Detaily. Toto si prinášam z ciest ja a asi mi dáte za pravdu, že z tohto by sa teda žiaden cestopis neurodil. Na otázku ako bolo na dovolenke nedokážem odpovedať inak než jednoslovne. Super. Dobre. Nič moc. Boli sme v mori. Na lodi. Na námestí. Na ulici. V kaviarni. Navonok, nič viac, no vnútri v duši som napumpovaná novým tajomným poznaním o sebe a o svete. Z ciest sa vraciam zahojená alebo so starou jazvou, ktorá sa ešte nezahojila a krváca. Inšpirovaná alebo plná strachu. Dojatá. Úplná. Veselá alebo zahĺbená. A všetko, čo som sa dozvedela o sebe a svete posúvam ďalej cez svoj vlastný príbeh. To je mojim poslaním. V cestovaní. V živote.

December/Január 2018 Rakúsko, Linz

Mám podozrenie, že do diskdžokeja vstúpil nejaký duch. Asi má krízu stredného veku, pretože sa správa na svoj druh až nezdravo romanticky. Vraj, „zbaľ si kufor na 3 dni moja Klára,“ (nie morka) a ďalej nič. Vraj je to prekvapenie. Ja prekvapenia načisto milujem. No nie som blondína a niečo tuším. Pýtam sa ho na Rakúsko a priateľov, ktorí tam žijú. Tento variant mi na oslavu Silvestra príde asi najviac reálny. Spochybňuje ma. A celkom obratne formou rečníckych otázok vyťahuje argumenty o Prahe, o ktorej sme nedávno úplne reálne uvažovali ako o ďalšej vhodnej destinácii, kde by sa tešili nielen srdcia nás dospelákov, ale aj to malé - veľké srdce nášho Maca. Prečo? Lebo METRO! Logicky. Začala som pochybovať a stratená v úvahách, už som si tým Rakúskom nebola taká istá. Každopádne, pobalila som. Aj do auta som nastúpila a cítila som sa veľmi dobre. Také to magické, výživné, keď sa žena nechá viesť a dôveruje. „Ach do faka. To necítiš zase tak často Klára, že?“ nekompromisne útočil môj vnútorný hlas a ja som ho v momente umlčala. „Ticho buď! Nerieš! Je Silvester. Čo nevieš?“ V aute, smiala som sa na plné hrdlo, keď som videla, čoho je diskdžokej schopný, kvôli šunkovému samurajovi z OMV-ky. Zastali sme asi na 4 benzínkach, kým sme nejakého našli, no nevadila mi žiadna strata času. Bavila som sa a urobila som taký malý neplánovaný psychologický výskum na tému: Ako najväčší nepriateľ všetkých mužov – hlad, dokáže degenerovať a zbaviť dôležitosti všetko naokolo. Ocitli sme sa pred tabuľou. Smer jazdy naľavo ukazoval nápis Praha, a ten vpravo zase nápis Wien. Chvíľa napätia a šli sme smer Rakúsko. Práve odkryté prekvapenie ma potešilo a katapultovalo ma do sedačky auta akosi pohodlnejšie. Diskdžokej to síce ešte skúšal na argumenty hotela v Salzburgu, ale to už som sa nedala. Oslava Silvestra s priateľmi bola skvelá. Trblietavá, plná chaosu, dobrého jedla, detského kriku a s hlasných karaoke vystúpení najväčších hitov Ilonky Csákovej v podaní žien v opojení alkoholu. Silvester značka ideál. Ja som akosi intuitívne túžila po objatiach a bozkoch diskdžokeja, no ten zase intuitívne túžil po ďalšej várke zemiakového šalátu. A tak som skenovala, tak ako to robím takmer stále. Predo mnou 5 šarmantných žien, priateliek, nastajlovaných level „glamour diva“. Až som sa hanbila za ten svoj učiteľský pletený sveter do pol stehien vo farbe slonovej kosti. Sledovala som tých 5 ženských osudov v trblietavej usmiatej nálade.
Jedna, najstaršia, bojovníčka, múdra pustovníčka, čo vie vždy povedať tie pravé veci v pravú chvíľu. Chodiaca inšpirácia, ktorá keď jej ramená zahaľuje vzorované pončo, nevdojak pripomína múdru vlčiu matku z ďalekého indiánskeho kmeňa.
Druhá, temperamentná a nehorázne drzo sexy, v podpätkoch a sukni, s make-upom, za ktorý by sa nehanbila ani samotná guru Lucid Style, no so silou väčšou než mnoho mužov v miestnosti. Nezadaná, no predsa veriaca v lásku, čakajúca na toho silnejšieho princa, ktorý ju raz objaví.
Tretia, na prvý pohľad nevedomá svojej vlastnej krásy a výnimočnosti, potácajúca sa v nefunkčnom vzťahu. Po boku muža, ktorý jej v skutočnosti nesiaha ani po končeky prstov, no dokonale odzrkadľuje to, čo si práve sama o sebe myslí. Vzťah, ktorý ju ťahá k vyhasnutiu. Pripomína mi prskavku, čo práve z vrcholu svojej žiary dohára v rukách jedného z detí.
Štvrtá, jemná, nežná blondína. Usmiata, milá, no keď treba, ostré tesáky sa z jej úst prirodzene zalesknú v očiach prítomných. Šťastná tam, kde práve je s mužom, ktorý pozná a miluje nie len jej nádheru ale aj dravosť.
Piata, hostiteľka, pravá žena, ktorá vie čo sa sluší a patrí, no jej minisukňa nekompromisne prezrádza, že slušnosť pravej dámy nie je to, čím skutočne dýcha jej srdce. Zodpovedná, premýšľajúca žena, čo v živote už čo-to vydržala, no z očí jej vykúka akási túžba rozbehnúť sa vpred. Sediaca vedľa svojho neprítomného muža. Sú si tak blízko, až sa im dotýkajú kolená a zároveň sú si na míle vzdialení.
Tie polohy žien a lásky, som si vzala so sebou a keď sme sa vracali z pulzujúceho Linzu, niekde v aute, poddala som sa úvahám. „Tak blízko a tak ďaleko...“

Máj 2018 Amsterdam

Splnený sen. Svetlo na konci tunela. Oáza v púšti. Maják, čo na stratenej morskej hladine ukazuje smer. Prístav, po dlhej namáhavej plavbe. Áno. Tak jedna žena, matka, vidí spoločnú cestu do neznáma len osamote, bez dieťaťa, so svojím chlapom. Naposledy sme boli s diskdžokejom osamote v Londýne, niekedy v máji pred dvomi rokmi. A vtedy, milovala som všetko na ňom, aj na našom výlete. Dúfala som, že tento výlet, sa mu bude aspoň trochu podobať. Zbalená na paničku, s knihou aj so skriptami do školy. Ani nie tak pre prípad, že sa budem skutočne učiť na blížiace sa skúšky, ale preto, aby som mala čisté svedomie. :D Že veď som sa učiť chcela. Bože aká pokrytecká dokážem byť, keď sa jedná o skúškové.

Amsterdam bol kúzelný. Atmosféra. Sloboda. Všade, kam som sa pozrela, nevedela som sa vynadívať. Na budovy, na kanále, na ľudí, na kvetiny a na vysoké stromy. Obklopená mestským ruchom, ktorý však nepôsobil vôbec rušivo. Naopak. Ako oáza pokoja na moju dušu. Predierala som sa ulicami po boku diskdžokeja a väčšmi než na autá, dávala som pozor na to, aby ma „nesepálil“ bicykel. Mala som tam ohromnú chuť do jedla, ktoré všade okolo mňa voňalo a lákalo ma ponoriť sa do jeho pôžitkov. Alkohol mi tiež akosi viac chutil. Cuckala som si uprostred dňa gintonic z vychladenej orosenej plechovky a obzerala som sa, na ktorom dne kanála sa nachádza moje sebavedomie. Niekde uprostred potuliek, našla som svoj stratený zmysel pre humor a vždy, keď to šlo, nekonečne som sa smiala. Môj humor sa nie vždy postretol s diskdžokejom na jednej vlne. A tak som popri jeho zahĺbení do otázok, preňho dôležitých upadala do svojho zahĺbenia a otázok dôležitých pre mňa. A dýchala som. Zhlboka. Tak, ako sa mi u nás doma neraz nedá. V Amsterdame vzali ma za srdce kaviarničky pod úzkymi strieškami pozdĺž nekonečných kanálov olemovaných kvetináčmi a zakotvenými loďkami. Keď som sa usadila a čašník mi priniesol moje espresso macchiato, ľahká konverzácia s diskdžokejom prirodzene stíchla. On sa ponoril do svojich pracovných úvah a ja do svojho telefónu, do aplikácie -poznámky. Písala som ako o život, no nič z toho som nikdy neuverejnila. Nemôžem pod vlastným menom, ale pod menom hrdinky v mojej knihe áno. Do Amsterdamu sme namierili aj kvôli návšteve hudobného festivalu jedného hudobného vydavateľstva, ktorého hudbou diskdžokej žije. Bol to jeho aj môj prvý hudobný festival v živote. Bola som rada, že ideme ale nebola som tak celkom vo svojej koži. Prichádzali sme s davom a ľudia okolo mňa mi vyrážali dych. Neboli to len mladí párty ľudia, ktorí sa tešia ako sa rozbijú. Práve naopak. Okolo mňa ľudia dospelí, starší, rozvážni, nastajlovaní, prahnúci po umeleckom zážitku. Keď som tancovala v dave, nie vo svojej koži, ani vo svojom najobľúbenejšom outfite, došlo mi, že ja predsa nie som žena stvorená na to, aby som tancovala s mierou, v čiernych nohaviciach a sivom tričku. Ja nie som ovca, ja som predsa lev. Neschopná uniknúť tomuto poznaniu a ani sa s ním zdôveriť, pokračovala som vo svojom tanci s mierou v šedom tričku a v šedom priemere. Hudba sa ma však dotýkala hlbšie, než som kedy zažila. A okrem tejto hudobnej výživy, sledovala som ženy okolo seba. Odeté vo farebných volánoch s kvetinovými čelenkami s trblietkami na tvári a s vierou v seba samé. Priťahovali moje pohľady, moje srdce aj moje rany ako magnety. Svojimi pohybmi a bezstarostnosťou, láskou k životu, ukazovali mi smer ako maják na šírom mori. Nebol to diskdžokej a ani výlet strávený osamote s ním. Boli to ony. Tie ženy, ku ktorým patrím. Keď sme sa vrátili, objímala som Maca možno až priveľmi tuho. On mi zase štebotal svoje zážitky z prázdnin u starkej. Dostával záchvaty smiechu, keď si spomenul ako starkej vypadlo vajce z chladničky a rozbilo sa na zemi. Ja som zase dostala záchvat smiechu vždy keď aj on. A ešte vtedy, keď som na displeji svojho mobilu videla, že na Instagrame ma začal sledovať Martin Jakubec.

Jún 2018 Sicília, Taliansko

Sedela som vo vlaku zo školy, keď mi nečakane zazvonil telefón. Volala mi sesternica s náruživou otázkou, či by sme sa k nim nepridali na dovolenku vo vile na Sicílii. Pochytilo ma to šialené búšenie srdca a jeho nekonečné volanie po nekonečnom mori. More. Moje prirodzené prostredie. Po toľkých rokoch. Nemohla som prestať vzrušene dýchať a aj keď som šípila, že diskdžokej asi nebude mať v tie dátumy voľno, odmietala som sa vidiny návštevy Sicílie vzdať. Okrem toho, ja predsa načisto milujem Taliansko. Pochytila ma náhla panika, ktorá sa po telefonáte s diskdžokejom ešte znásobila. Diskdžokej nemôže. A aj napriek hľadaniu riešení a kombinovaniu letov, kompatibilných s jeho časovým harmonogramom sa to, že by šiel s nami, nejavilo ako príliš reálne. Mala som výčitky svedomia z vlastného chcenia a z volania vlastného srdca. „Diskdžokej neuvidí malého prvýkrát letieť lietadlom ani vstúpiť jeho bosou nôžkou do mora. To mu predsa nemôžem urobiť. Ale prečo? O chvíľu budete spolu už 6 rokov, nemal dosť času vziať vás aj niekam, kde to je podľa tvojich predstáv a túžob? Áno. Minulý rok ste to mali v pláne a nevyšlo vám počasie ale čo tie minulé roky? Nové repráky, biznis, veľa práce, malý že bol príliš malý? Haha!“ nekompromisne ma bombardoval môj vlastný vnútorný dialóg. A tak som nakoniec šla. S požehnaním a veľkorysou podporou diskdžokeja, ktorý sa zachoval ako pravý milujúci muž a džentlmen. Postískal, odviezol a starostlivo vyprevadil. Lietadlový zážitok s Macom, bol skutočný zážitok. Nevdojak mi pripomínal môj prvý let. Nemohla som sa prestať usmievať nad jeho detskou radosťou a úplne ma to naplnilo. Ešte väčšmi, keď som videla jeho bosé nôžky v mori. On je mojim morom, ktoré mám doma každý deň. Stratená v nekonečnosti materskej lásky sledovala som jeho radosť zo života, ktorá mi tak neskonale imponuje. Aj ja som kedysi taká bývala. Sledovala som ho a snažila som sa všetky jeho návody na to, ako sa má skutočne žiť, čo najdôveryhodnejšie zapamätať.

Sicília ma načisto opantala. Taký kus môjho divokého ja. Prvé dni počúvala som more a jeho šum. Prechádzala som sa po pláži, na ktorej nebolo ani nohy, zbierala som mušle a snažila som sa pobrať fakt, že tu so mnou nie je on. Neprechádza sa so mnou a nedrží ma za ruku. Toľkokrát som si to predstavovala, toľkokrát som po tom túžila. Výčitky určené jemu aj sebe, zahrabala som medzi miliardy zrniek piesku a hľadala som svoju stratenú inšpiráciu. V jedle, vo víne, v gestách, pôžitkárstve a ľahostajnosti Talianov, vo večeroch pri bazéne, v hladkaní a spievaní môjho malého modrookého mora, keď sa chystal utíšiť sa k spánku. Nachádzala som ju v cigaretovom dyme a v ironickom humore s jednou kučeravou ženou činu, s ktorou som si náramne rozumela. Nachádzala som ju v nekonečne úzkych uličkách, vyvesenej bielizni na miniatúrnych balkónoch, v kúsku pizze, v rannej jóge, ktorú som cvičila bosá na tráve pri bazéne, v rozhovoroch a prítomnosti ostatných účastníkov zájazdu. Tú výživu, ktorú som tam našla, odniesla som si domov a znovu písala aj niečo, čo som mohla a chcela publikovať. Niečo, čo mi konečne nepripadalo tak príšerne nepoužiteľné. Niečo, na čo som opäť bola hrdá a kritiku seba samej, nechala som niekde na dych-berúcej Sicílii.

August 2018 Grado, Taliansko

Sedím na stoličke v kuchyni. S neforemne vyloženou nohou, ešte vždy v pyžame, tlačím do seba „křupavé“ cereálie a s iskrou v oku sledujem svoj lak na nechtoch. Dokonalá fuksiová. Vážne dokonalá. Fascinovaná odtieňom ružovej a faktom, že mi dokáže ráno urobiť náladu aj taká „blbosť“ ako farba na mojich nechtoch, upriamila som svoju pozornosť na diskdžokeja. Jeho klasické držanie tela a ranný rituál boli v plnom prúde. Stál v balkónových dverách opretý o zárubňu presne tak, ako každý deň po jeho prebudení. Ranná káva, cigareta a hlava v telefóne. No a potom, že prečo sa ženám nechce ráno sexovať. Odvrátila som zrak naspäť k mojim nechtom súdiac, že na tie nechty sa mi asi momentálne chce pozerať viac. Nemám nič proti ranným rituálom, ale myšlienka na to, že môj frajer mi vlastne takmer nikdy nepovie nič také ako „dobré ráno, ako si sa vyspala?“ ale radšej zapína mobil ma prinútila opäť odvrátiť zrak. Nával citov a sladké pusinky hneď za rána, to asi na planéte Mars nie je veľmi v kurze. Vlastne ja robím to isté. Tiež mu nehovorím dobré ráno a tiež zapínam mobil. Mala som pár pokusov...ale vždy som sa pritom cítila ako idiot. Ale nie kvôli sebe. Kvôli nemu. Väčšinou sa pritom tváril tak divne, ako keby som padla z jahody, alebo skôr z Venuše. A tak mi neostávalo nič iné, len sa prispôsobiť. Mať tiché, nudné rána bez citu. Toho partnerského. Maco sa do toho chvalabohu nevzťahuje. S ním si dobré ránko poviem aj desaťkrát! Náhle frustrovaná pôsobením modernej doby na ľudské životy som sa snažila opäť navodiť si tú radosť z fuksiovej na mojich nechtoch, ktorá vo mne kypela pred dvoma minútami. „Ty kokos“ ozval sa zrazu diskdžokej a blížil sa ku mne aj so svojim milovaným jabĺčkom v ruke, o ktorom som ešte pred pár sekundami premýšľala ako o vhodnej obeti plánovanej vraždy. Utopiť v záchode? Alebo vytrhnúť z ruky majiteľa a hodiť von balkónom? V kurze boli zatiaľ tieto dva narýchlo vymyslené prvoplánové scenáre. Z myšlienok ma vytrhol natešený diskdžokej, ktorý mával displejom mobilu pred mojimi očami a jeho tvár zdobil huncútsky úsmev. „Ty kokos“ vypadlo zo mňa tiež, keď som pozrela na obrázok. Týčil sa na ňom sám veľký diskdžokej Emtydee odzadu, s vášnivo zdvihnutou rukou počas toho, ako za mix-pultom obdarúval ľudí svojou diskotekárskou činnosťou (ako to má napísané v živnosti). Na tom by nebolo nič zvláštne, keby ten obrázok navždy nezdobil ruku jedného z jeho fanúšikov. Áno. Tetovanie. Takže už nie len Ježiš Kristus, Marilyn Monroe, Madonna, 2pac či Ján Pavol 2 ale už aj Emtydee.

Začala som sa strašne smiať. Až tak, že mi skoro zabehli „křupavé“ cereálie. „Uvedomuješ si, že si ťa dal niekto vytetovať na ruku a bude to tam mať navždy? Teba a tvoju lichobežníkovú hlavu?“ opýtala som sa diskdžokeja, keď som konečne mohla opäť plynule dýchať. Milujem to na nás. Že síce postrádame zamilované sladučké prejavy lásky, no oplývame nekonečnou dávkou humoru jeden z druhého a spolu proti všetkým. Nevdojak mi tento náš dialóg pripomenul príhodu, ako keď som raz po sto rokoch dostala chuť na klobásu, uvarila som si tú, chuťou dokonalú, z mangalice a pustila sa do jedenia, pristál na mne diskdžokejov pohľad a otázka: „Klára aké je to jesť vlastnú rodinu?“

Dojedla som „křupavé“ cereálie a vnútri som sa poddala klasickému životnému stresu. Maco po chorobe, ja v jej slabšej fáze, diskdžokej zavalený prácou, ešte vždy nepobalená, ani tie posraté dlážky som ešte neumyla a od odchodu na dovolenku nás delia už len necelé dva dni. Panikárim a diskdžokej stojí v balkónových dverách a dobrých 10 minút rozpráva vymyslené talianske slovíčka alebo tie slovenské s talianskym prízvukom. Nie je mi do smiechu ale podľahnem. To sa jednoducho nedá nesmiať, keď počujem z balkónových dverí snáď po stýkrát „papardelleeeee, spagéty boloňeeezeeeee, bello capučííííínooooo šupíto prestooo mi amóoooree.“ Nedalo sa nemyslieť na to, že keby to teraz natočím jeho fanúšikom asi by mal po kariére.
Nakoniec, síce pod tlakom ale predsa, nasadáme celá rodina do auta smer Taliansko. Cesta je pokojná a výhľady na Alpy nezabudnuteľné. Plná očakávania aké to pri mori s diskdžokejom bude, usmievam sa vnútorne i navonok. Maco šteboce, že budeme plávať a ja sa v duchu modlím, aby ten trojhviezdičkový hotel nebol úplne tá talianska troj-hviezda. Grado, jeho more, prístavy a atmosféra ma vzali zase raz niekam do mojej duše. Páčilo sa mi obchádzať komerčné lapače turistov, akými sú svietiace fontány či trhy so suvenírmi a nachádzať lokálne zašité uličky alebo sa strácať v historickom centre. Uchvátil ma pohľad na západ slnka, na ktorý sme sa šli pozrieť na pláž. Sedela som bosá na veľkom kameni, do ktorého narážali morské vlny a sledovala som tú nádheru. Vedľa mňa zahĺbený Maco, ktorého som držala za rúčku. Okolo ľudia. Meditujúci, v družnom rozhovore, držiaci sa za ruky, smejúci sa alebo načisto zamilovaní. Periférne skenujem okolie a vravím si, kde do prdele zmizol diskdžokej. Otočím sa a zbadám ho, ako usilovne šteluje foťák a ovešaný svojimi kapsičkami (jednou na doklady a druhou na foťák) si šomre nejaké nadávky. Musela som sa smiať, keď som z pohľadu na majestátne slnko a farebnú oblohu prešla očami k turistovi-diskdžokejovi. Smiech ma prešiel, keď ma šteloval na fotku a potom ešte samého seba a Maca. Ani jedna sa mu nepáčila, lebo sú vraj moc komerčné. Ja som zase za moc komerčné pokladala jeho správanie, čo som mu dala jasne najavo. Skôr, než si to stihol uvedomiť, slnko zapadlo. Postavila som sa z kameňa, obula si topánky, vzala Maca za rúčku a vybrala sa smerom z pláže. Načisto a úplne som vpustila do seba poznanie, ktoré nebolo tak celkom nové, no už som ho viac nemohla ignorovať. Ešteže Taliansko je gastronomická veľmoc. Extrémne radi sme sa oddávali dobrému jedlu a zakaždým nám to robilo radosť. Na pláži sme sa s diskdžokejom striedali pri kúpaní sa s Macom v mori. Ja som si užívala opaľovací krém a piesok na svojom horúcom tele a diskdžokej sa odmietal natierať lebo sa chcel opáliť a nadával, že piesok má všade, čím ma vždy a zásadne doviedol k záchvatu smiechu. Po večeroch chodili sme s Macom skákať na trampolínu a ja som premýšľala nad tým, že by mi nezaškodilo sa vyskákať s ním. Možno by mi tá trampolína dodala odvahu k vážnym rozhodnutiam.

Október 2018 Londýn, Anglicko

Schopnosť s akou láskou dokáže diskdžokej vymyslieť niekomu darček ma vždy fascinovala. Maco mal svojich krásnych 5 rokov a ako darček od nás rodičov, dostal výlet do Londýna. Za lietadlom, za vlakmi, za dvojposchodovými autobusmi a najmä za jeho milovaným METROM! Nevedel sa dočkať malý a ani veľký. Malý svojho metra a veľký pocitu, ktorý bude mať, keď uvidí jeho rozžiarené očká. Londýn má pre mňa špeciálne čaro. Keď som ho navštívila prvýkrát, zamilovala som sa. A teraz moja láska k nemu dostala nový rozmer. Zvlášť, keď sme sa tu ocitli všetci aj s našim malým vesmírom. Ten bol taký natešený, že sa nedalo inak, než tešiť sa s ním. Museli sme síce vyzerať ako blázni, keď sme neustále húkali „aha Maco autobúuuus, aha taxík, aha veľké hračkárstvo,“ ale nejak špeciálne mi to nevadilo. Na Londýne ma baví tá rýchlosť a ľudia, ktorých, mám pocit, nikde inde nenájdete. Špeciálne miesto je pre mňa alternatívny Camden Town, kde mám vždy nutkavú a naliehavú chuť posadiť sa do kaviarne, sledovať ulice, otvoriť notebook a písať do nemoty. Metro bolo našim chlebom každodenným a musím povedať, že ma to bavilo rovnako ako malého Maca. Až dovtedy, kým sa predo mnou raz nekompromisne zabuchli dvere a metro mi pred očami odišlo aj s diskdžokejom a Macom. V živote mi tak nebúchalo srdce. Ďakovala som Bohu, že môj lístok mám vo vrecku a nemá ho diskdžokej, inak by som bola v úplnej riti. Snažila som sa zahnať desivé myšlienky o tom, že ma niekto ukradne a predá na orgány alebo o tom, ako tu budem do riti hľadať slovenské veľvyslanectvo. Držala som v tvári pokoj. Nechcela som, aby sa mi niekto nebodaj prihovoril a zistil, že nie som z Londýna a že som tu úplne sama a môže ma predať na orgány. Takže som s kľudom Angličana vypochodovala von z metra, pretože som netušila, kde diskdžokej vystúpil a v metre nie je signál. Snažila som sa dobre si zapamätať cestu a tunel, do ktorého sa mám potom dostaviť. Vyšla som na svetlo božie, zapálila som si cigaretu a snažila sa netriasť sa. Diskdžokejovi som poslala smsku s textom: „Kde mám vystúpiť?“ Na čo mi odpísal rýchlosťou blesku „Embankment a udrbávajúceho smajlíka.“ To si mohol odpustiť akože. Našla som správny tunel, správnu zástavku a našla som aj diskdžokeja a môjho Maca, ktorý na mňa nahlas vykrikoval a skákal od radosti. Intuitívne, hodila som sa diskdžokejovi do náručia a vyhŕkli mi slzy. Diskdžokej si to náramne užíval a neodpustil si: „Vidíš, že bezo mňa si stratená. Ja ti to hovorím furt.“ Uškŕňal sa a ja som sa ho už v ten deň nepustila. V hlave som mala pár otázok. Majú muži radi, keď sú ženy bez nich stratené? Som ja stratená, keď som bez muža? Má sa muž pri žene cítiť potrebný? Cítia sa tak muži pri mne?

Moje cestovateľské zážitky minulý rok boli viac než len bohaté a ja akoby som si to ani neuvedomovala. Bola som ako hrdinka z filmu Jedz, modli sa a miluj. Chodiaca a zároveň uväznená. Túžiaca a zároveň neschopná hlboko prežívať. Stratená a hľadajúca. A teraz som za svoje cesty po svete i do seba neskonale vďačná. Pretože som si nemohla uvedomiť samú seba takú, aká som, až kým som nestretla zoči voči s tou, ktorou nie som.

Ďakujem, že ste ma dnes čítali J

Z DENNÍKA MLADEJ MAMIČKY 30:

Kláruš

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

O mne