Vždy som chcela mať svoju vlastnú narodeninovú oslavu.
Balóny s číslami, usmiate tváre navôkol, brutálne dobrý koláč
a krásne šaty. Nie príliš nóbl, pozérsku a plytkú „party in the club“,
kde namiesto očí blyštia značky na kabelkách, flitrové podpätky, blesk foťáku
a falošné úsmevy. Ale ani príliš drevorubačskú a neforemnú
„chatovicu“ zaliatu pivom a pol-deckami, zatienenú štipľavým dymom
z ohniska a zapamätateľnú podľa tónov starých slovenských rockových
odrhovačiek, čo všetci vyspevovali stojac na stole. Moja oslava by bola niečo
medzi. S tými, ktorých milujem. A s fakt dobrou čokoládovou
tortou, na ktorú by nik nezabudol. Na mojej párty by boli povolené všetky
emócie, podpätky i tenisky, flitre i diery, sako aj tepláky. Na foťák by
sa pomedzi družné nezastaviteľné rozhovory plné smiechu extrémne často
zabúdalo. Málo insta-stories, práve kvôli pôžitku z tých real-stories.
Bozky na líca, jemný opar alkoholu a parfumov miznúci v priestoroch síce
komorných, no predsa len na očiach verejnosti. Taká by bola moja oslava. Darčeky?
Nad nimi som nikdy priveľmi nerozmýšľala. Som jedna z tých mála šťastných
duší, ktorej urobí radosť čokoľvek. Teda pokiaľ to nie je kaktus. Ale pozor! Dostať na 25 narodeniny takú
exkluzivitu ako druhé narodenie? To je tá najväčšia radosť, akú som kedy
v živote zažila. Vážne! Táto radosť dokonca prekonala aj doteraz
neprekonanú radosť z pôrodu. Vtedy som sa totiž tešila „len“
z príchodu môjho Maca na tento svet. No teraz som v sanitke, niekde
za Prievidzou, po vážnej autonehode plakala od radosti, že tu s ním ešte
môžem byť. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem Pane Bože ďakujem ti“ opakovala som si
v hlave stále dokola, letmo vnímajúca slová sympatického sanitára, ktorý
sa skláňal nado mnou.
...
Z vlaku som vystúpila na stanici v Prievidzi. Bolo
hmlisto, sychravo, daždivo. Ten čerstvý vlhký vzduch po daždi sa miešal
s mestským smogom niekde vysoko v atmosfére. Zhlboka som sa nadýchla.
Milujem to. Dýchať tento vzduch a cítiť kvapky dažďa na mojej koži
a v mojich mihalniciach. Milujem to vždy, no na jeseň to milujem
úplne najviac. Jeseň je pre mňa to najlepšie obdobie v roku. A nielen
kvôli tomu, že na jeseň oslavujem narodeniny a meniny a tiež
narodenie môjho milovaného Maca. Vždy na jeseň som najviac odvážna, kreatívna,
mám najviac energie. Všade okolo cítim akúsi mágiu a tajomno. Vidím kúzlo
v každom jednom spadnutom liste a v každom jednom holom konári.
Už od malička milujem vôňu horiacich sviečok na cintorínoch. Milujem prechádzať
sa po vlhkej tmavej pôde a dušou myslieť na tých, ktorých si vzala smrť
a vymazala ich podoby z ľudských životov no nikdy nie z ľudských
sŕdc. Myslievam na otca akosi intenzívnejšie než ktorýkoľvek iný čas. Mám
pocit, že mi je bližší. Že sa sním môžem zhovárať. Že vie na čo myslím. Niekedy
ho prosím, nech mi dá snom vedieť odpoveď na otázku, ktorú si práve kladiem
a vrcholne by mi pomohol ten otcovský racionálny, no milujúci názor na
vec. Chcem počuť jeho hlas ako hovorí: „Klára, ty si čistý poplach. Toto nerieš
prosím ťa. Kašli na to. Ty to zvládneš. Čo si blbá? Nedaj sa! Tak toto máš po
mne! No toto neviem po kom máš. Chceš krupicovú kašu?“
S myšlienkami na môjho otca a jesenné obdobie,
zahasila som ohorok cigarety do najbližšieho smetného koša a rozhliadla
som sa okolo seba. Hľadala som diskdžokejove auto niekde v okolí
železničnej stanice. Nikde nič. Nebola som si celkom istá, no zdalo sa mi, že
sa tu už od nejakého času nedá dostať autom. Chcela som mu zavolať, no on ma
predbehol. Zdvihla som mu a modlila som sa, aby ma pre tých 5% baterky
nevyplo skôr, než by som sa dozvedela kde ma čaká. Diskdžokej ma navigoval
jasne a stručne a ja som trafila na prvýkrát. Bola som rada, že ho
vidím. Bola som rada, tej náhode, že diskdžokej hral minulú noc
v Prievidzi. Úprimne? Nechcelo sa mi prísť domov zo školy až
o siedmej večer. Tak, akoby tomu bolo za bežných okolností. Chcela som byť
s malým a s rodinou. A aspoň trochu si užiť svoj narodeninový
deň aj napriek mizerným 3 hodinám spánku. A tak mi padlo vhod že môžem ísť
domov s diskdžokejom a ušetrím dve hodiny. Jednoducho som sadla na
vlak z Nitry do Prievidze a tešila som sa na pohodlnú cestu autom
a na to, že budem s mojim Macom večer vyrezávať tekvicu.
„Ahoj,“ pozdravila som sa diskdžokejovi. „Ahoj, no ako
bolo? Koľko si spala?“ reagoval diskdžokej a venoval mi nežný pohľad. Asi
videl že som totálne „vyřízená“, inak by nebol nežný ale povedal by niečo také
ako: „No nazdar morka, ako? Normálne sa vlní asfalt, keď kráčaš! “
Z posledných síl vystrúhala som úsmev a bola som stručná: „Dobre.
A spala som 3 hodiny. Som hotová.“
„Ja som spal 5 hodín. Zase ma zobudila upratovačka v penzióne, pretože jej zabudli povedať, že môžem byť v izbe do druhej“ posťažoval sa diskdžokej a ja som len prikývla na znak toho, že je strašné čo sa mu stalo, že ho naozaj chápem a je mi ľúto, že sa nevyspal ale nevládzem mu to prejaviť slovne. Dúfala som, že to z reči môjho tela a očných zreníc pochopil. Tentokrát, posadila som sa dozadu. Nemala som na výber, pretože náš malý pán kráľ Maco mal autosedačku umiestnenú vpredu vedľa ocka. Ťažkú kabelku som zhodila z pleca a uložila som si ju na sedačku vedľa mňa. Podala som telefón diskdžokejovi a poprosila som ho, aby mi ho dal nabíjať. Bola som taká unavená, že sa mi nechcelo vyzliecť si bundu a tak som si ju len rozopla. Konečne som sa oprela a diskdžokej naštartoval. Vzdychla som. Premýšľala som o tom, či sa pripútam. Mala som v pláne chvíľu si posedieť a potom sa pripútať, no uvedomila som si, že keď sa zasedím, nebude sa mi chcieť ani pohnúť rukou a nieto sa ešte nadrapovať s bezpečnostným pásom. A tak som pozbierala zvyšky poslednej energie a pripútala som sa. PRIPÚTALA SOM SA.
Konečne som sa oprela. Privrela som oči a ucítila som
diskdžokejovu ruku na mojom kolene. Pohladil ma. Vtedy mi napadlo, že sme si
vlastne ani nedali pusu na privítanie a že to prakticky vôbec nerobíme.
„Teším sa na Maca,“ hovorila som takmer šeptom. V priebehu cesty som to
zopakovala ešte asi 3 krát. Na ten poslednýkrát mi diskdžokej povedal: „Aj ja
sa naňho teším. Za 20 minút sme tam.“ Nemala som v pláne po ceste zaspať
a tak som otvorila oči. V dopravnom servise hlásili stav na cestách
no nevnímala som obsah. Iba posledné vety moderátora, ktorý hovoril niečo
o tom, že o chvíľu sa už budú prezúvať pneumatiky z letných na
zimné. „Kedy ideme prezúvať auto?“ opýtala som sa diskdžokeja asi iba preto,
aby som sa udržala v bdelom stave. Niečo mi odpovedal ale nepamätám si čo
presne. Myslím, že povedal niektorú stredu.
Po skončení dopravného servisu nastalo ticho. Nepočúvali sme rádio ani
hudbu. Diskdžokej jej má v práci dosť. Sprevádzal nás len hlas motora
a maličkých kvapiek dažďa, ktoré padali na okná ako prach. Šli sme pomaly.
Asi tak 60-70. No jazda bola plynulá.
Pozerala som vpred cez čelné sklo, no môj pohľad bol
neprítomný. Blúdila som kdesi vo svojich myšlienkach.
Naraz sa mi rozšírili zrenice. V našej ceste som zbadala
auto. Bolo sivé alebo strieborné. Zdrevenela som. Diskdžokej tiež.
Nestihla som sa ani nadýchnuť, ani pohnúť, ani zakričať. Moja hlava prekvapivo
stíhala viac. Myšlienky boli extrémne rýchle. „Ideme naraziť. Prečo nebrzdíme?
Prečo ideme mať autonehodu? To je prúser toto. To niečo znamená. Maco. Bože
môj. Nechystám sa umrieť. Viem že narazíme ale cítim, že nezomrieme. Maco.
Maco. Maco.“ Jedna sekunda. BUM. Bezpečnostný pás ma prudko stiahol dozadu. Vypľula
som krv. Naše auto sa prevrátilo a ostalo na streche totálne zdemolované.
Na sekundu bolo ticho. Sme živí.
...
Diskdžokej na mňa kričal: „Hýbeš rukami a nohami?
Klára! Hýbeš sa? Môžeš sa hýbať?“ Nebola som schopná odpovede. Kričala som od
bolesti, držala som sa za brucho a celá som sa triasla. Chaoticky som
opakovala. „Moje brucho, moje brucho!“ Snažila som sa identifikovať tú ostrú
pálčivú bolesť, ktorú som nikdy predtým necítila a nevedela som ju
k ničomu prirovnať. Vedela som len, že to asi nie je dobré. Diskdžokej
pochopil, že sa hýbať môžem a na môj údiv si držal celkom chladnú hlavu.
Obaja sme sa snažili dostať sa von z auta. Podarilo sa mi otvoriť zadné dvere.
Totálne sa mi zahmlilo pre očami. Nepamätám si tváre ľudí, čo mi pomáhali vstať
a ísť ďalej od auta. Pamätám si na dym alebo paru, ktorá vychádzala
z rozbitej kapoty nášho auta a príšerne páchla. Pamätám si profil
čiernovlasého tridsiatnika, ktorý volal sanitku a pýtal sa dispečera ako
ma má polohovať a čo má robiť. Pamätám si mokrý asfalt, ktorého som sa
dotýkala. Pamätám si obrovský kamión,
ktorý stál ako prvý v kolóne čakajúcich áut a za jeho volantom
opretého niekoho holohlavého. Pamätám si zadné sedačky nejakého auta, kde som
sedela a tiež hlas ženy menom Janka, ktorú by som podľa tváre asi ťažko
identifikovala. Pamätám si, že Janka ma celý čas držala za ruku a pýtala
sa ma rôzne otázky. Celkovo. Rôzni ľudia mi kládli rôzne otázky. Viem, že moje
ústa odpovedali ale ani zďaleka to nestačilo na to, aby bola moja pozornosť
preč od tej hroznej bolesti, ktorú som cítila.
Diskdžokej pobehoval všade okolo ako stepná srnka. Chodil ma kontrolovať a potom zase pobehoval. Zachytila som, ako hovorí tej mladej vodičke, čo dostala šmyk a celé to spôsobila, že išla príliš rýchlo. Vyzeralo to, že mu absolútne nič nie je. Bola som šťastná, že je v poriadku. Do sanitky som prešla po vlastných a nasledovali ďalšie a ďalšie a ďalšie otázky.
Diskdžokej pobehoval všade okolo ako stepná srnka. Chodil ma kontrolovať a potom zase pobehoval. Zachytila som, ako hovorí tej mladej vodičke, čo dostala šmyk a celé to spôsobila, že išla príliš rýchlo. Vyzeralo to, že mu absolútne nič nie je. Bola som šťastná, že je v poriadku. Do sanitky som prešla po vlastných a nasledovali ďalšie a ďalšie a ďalšie otázky.
Dívala som sa do stropu a po lícach mi stekali slzy. Neboli to slzy od bolesti ani od strachu. Boli od šťastia. „Ďakujem ti. Bože. Ďakujem. Ďakujem. Ďakujem. Ďakujem za život,“ šlo mi neustále hlavou. Sledovala som dvoch sanitárov, ktorí sa nado mnou skláňali. Boli veľmi milí a extrémne sympatickí. Nasadili mi taký ten sexy nákrčník a pichli nejakú injekciu. „Bolelo?“ opýtal sa ma jeden z nich. Pokývala som hlavou. No pri tej bolesti brucha mi nejaká injekcia pripadala vážne smiešna. „Tak som to dobre pichol. Na to že to robím prvýkrát v živote,“ pokúsil sa ma rozosmiať. Zabralo to. Toto vedia len muži. Tou svojou jednoduchosťou, dobrým úmyslom, šarmom, dokážu ženu zachrániť takmer z hocičoho. „Vyzerá to tak, že to máte poriadne udreté. Ešte vám spravia vyšetrenia, či nemáte vnútorné poranenia. Bude to v poriadku,“ povedal sanitár, ktorého som vnímala len letmo. V hlave som si už dávno intuitívne určila diagnózu. Vedela som, že mám vnútorné zranenie. Cítila som, že niečo nie je v poriadku. A vedela som, že ma budú operovať. Cítila som neustále nejakú pachuť krvi a aj to, akoby vo mne niekto niečo rozlial. Dvere v sanitke sa zavreli a pohli sme sa. Akože. Cestu v sanitke som si predstavovala ďaleko viac pohodlne. Ale v skutočnosti idete v menšom nákladnom aute tak bezprizorne ako komoda. Nič extra. Zapli majáky.
Ten zvuk ma v sekunde katapultoval na moju prvú najsilnejšiu spomienku spojenú so sanitkou. Keď som sa vtedy, noc pred druhým maturitným dňom, vracala domov z rande, pred našim vchodom stála sanitka. „Sanitka. Dúfam, že nebude u nás,“ povedala som vtedy ešte čerstvo zamilovaná a čerstvo tehotná svojmu diskdžokejovi. Dali sme si extrémne dlhú pusu na rozlúčku. Presne tak sme to mali vo zvyku. Pred vchodom som mu ešte zakývala a stratila som sa v tme. Šla som hore schodmi a zvuk, pripomínajúci akési pravidelné pípanie, bol čoraz bližšie. Ako prvú som zbadala susedu, ktorá si od nervozity hrýzla nechty. Potom som zbadala jeho. Otca. Ležal na zemi a oživovali ho dvaja sanitári. Vybehla som na ulicu a chcela som si vybiť z hrude ten intuitívny pocit, že to môj otec nedá. Nedal to. Kiež by sa aj on mohol pred piatimi rokmi previezť v sanitke tak bezprizorne ako ja alebo komoda. Odvtedy mám taký zvyk. Vždy, keď počujem húkať sanitku, želám tomu, kto v nej je alebo pre koho je určená, nech to dobre dopadne. Želám si to úprimne z celej duše a prajem si pre toho človeka všetko zdravie a dobrý koniec. Robím to vždy. ZAKAŽDÝM. Nech som kdekoľvek, nech robím čokoľvek. Robím to od smrti môjho otca. A tak som niekde v hrkotavej sanitke po ceste do Martina premýšľala, či to robí ešte niekto okrem mňa a či mi teraz niekto praje to, čo by sa mi zišlo najviac.
...
Sanitka zastavila a sanitári si tľapli. Vraj sme to
dali pekne, plynule a pomerne rýchlo. Popravde? Okrem toho, že som si to šla
na komodu, absolútne neviem aká bola cesta. Šla som si úplne svoj vesmír. Okrem otca
myslela som ešte na ďalšiu lásku môjho života. Na Maca. Fakt, že som mu
povedala, že sa za ním zo školy budem ponáhľať, nech ma čaká, že prídem.......
A JA NEPRÍDEM. To bola tá najväčšia bolesť, ktorú som cítila. Srať na to
brucho. Vedela som, že aj jeho to bude bolieť. Strach z opustenia. Nedodržaný
sľub. Možno sa bude cítiť nemilovaný, nechcený, odložený, nedôležitý. Bude
zaspávať sám bez toho, aby bol na to pripravený. Naposledy som mu to urobila,
keď bol u mojej maminy a ja som doma začala vracať. Asi som niekde
chytila nejakú črevnú pliagu. Chytil ju evidentne aj Maco. Mňa diskdžokejovi
rodičia zaviezli na pohotovosť a Maca do nemocnice. Nebola som tam. Nebola
som pri ňom, keď mu pichali jeho prvú infúziu. A je to jeho najväčšia
trauma, akú kedy mal. Bola tam s ním milujúca starká, babka a dedo.
Ale nebola som tam ja. A teraz mu to urobím znova. Je jedno že na to mám
dôvod. Stane sa to. Zraním ho. A to je pre mňa tá najväčšia bolesť sveta.
„No čo, ako by ste zhodnotili jazdu od 1 po 10“ opýtal sa jeden zo sanitárov. „7. Na to, že ste šli prvýkrát, vážne dobré. Ale je sa čo zlepšovať,“ odpovedala som pohotovo a priviedla som pre zmenu k úsmevu ja ich. Pršalo mi do tváre. Nebolo vo mne nič iné ako len vďaka, že ten dážď, ktorý tak milujem, môžem ešte vždy cítiť.
„No čo, ako by ste zhodnotili jazdu od 1 po 10“ opýtal sa jeden zo sanitárov. „7. Na to, že ste šli prvýkrát, vážne dobré. Ale je sa čo zlepšovať,“ odpovedala som pohotovo a priviedla som pre zmenu k úsmevu ja ich. Pršalo mi do tváre. Nebolo vo mne nič iné ako len vďaka, že ten dážď, ktorý tak milujem, môžem ešte vždy cítiť.
....
Dvere na úrazovke sa otvorili. Vošiel urastený,
sympatický... sestričko. Sorry. Netuším ako sa povie mužský rod zdravotnej
sestry. Veľmi známa tvár, no nemohla som si spomenúť odkiaľ. „Odkiaľ vás poznám?“
opýtal sa ma sestričko priamo, len tak odrazu. Ostala som zarazene pozerať,
keďže som v tú chvíľu premýšľala nad tým istým. „Aha! Z internetu.
A aj z úrazovky. Vášmu manželovi som robil tú špeciálnu sadru,“
odpovedal si sám takmer okamžite. Tou špeciálnou sadrou myslel takú, na ktorú
bude môcť Maco ockovi kresliť. Nevedela som či mám byť v tú chvíľu viac
zaskočená tým, že ma niekto taký ako tento sestričko pozná z internetu
alebo predstavou toho, aké by to bolo mať diskdžokeja za manžela. Tento
sestričko bol vážne čisté slnko. Bol veľmi milý, starostlivý, vtipný. Z nevysvetliteľných
príčin, cítila som sa bezpečne vďaka jeho prítomnosti. Vyžaroval z neho
taký pokoj, aký som už dávno z nikoho nezosnímala. Bol taký plný. Niečoho
veľmi dobrého. Rozprával sa so mnou a ja som nemyslela na bolesť pokiaľ
teda nebola vo svojej najvýraznejšej fáze. Vtedy som sa držala za brucho,
vzdychala od bolesti a sestričko taktne zmĺkol a len tak bol. Pri
mne. A v jeho očiach videla som záblesk utrpenia. Akoby si ten pocit
šiel so mnou na jednej vlne. Keď to prešlo opäť niečo rozprával.
Poslali ma na vyšetrenie do toho tunela, akoby povedal
Maco. Musela som sa zbaviť náušníc a čo je horšie, aj podprsenky.
S dosť brutálne narazenou hrudnou kosťou, a bohvie s ktorým rozdrapeným
orgánom v bruchu, bola som rada, že ležím. Rozopnúť si podprsenku
nehrozilo. A tak... mi ju rozopol a vyzliekol sestričko. Odvrátila
som hlavu na stranu a tvárila som sa, že to nie som ja a ani moja
podprsenka. Sestričko mi moju podprsenku odložil do rukáva mojej bundy. Bože
môj. „Máte krásne oči,“ povedal odrazu.
„Ďakujem,“ povedala som a ďalej som sa tvárila že neexistujem. A myslel
normálne OČI. Nič iné ani nevidel.
Keby ma tak strašne nebolelo brucho alebo by som bola
nestranný pozorovateľ tejto situácie, dostala by som asi záchvat smiechu. To
len ty Klára si môžeš struhnúť platonický flirt bez podprsenky, na lehátku,
s rozdrapeným orgánom a rozmazanou očnou linkou. Úplne som to videla
v knižnej podobe. Podprsenka v rukáve. Poviedka. Na román by to
nebolo.
Ďalej sme sa so sestričkom rozprávali o našich deťoch,
partneroch a o tom, že v živote nič nie je náhoda. „Máte na
chirurgii tiež taký milý personál a fešných chirurgov?“ opýtala som sa.
„Takto nemyslite,“ opravil ma okamžite. No ja som vedela. Nie myslela.
Pomyslela som si na to, ako som minulú noc držala Maca za
rúčku, keď spal. A bolo mi ľúto, že som ho držala len chvíľku.
...
Viezli ma na jisku. Míňala som diskdžokeja, ktorý sedel na
chodbe na vozíku. Chcela som aby ma chytil za ruku, no telepatia nevyšla. „V
pohode?“ opýtal sa. Neodpovedala som.
Na poschodí to už so mnou bolo horšie. Bolesť sa
stupňovala. Začala som vracať niečo, čo sa vôbec nepodobalo bežným tekutinám
tohto druhu. Prišiel doktor. Bol celý zelený a vyzeral hrozne milo. Pýtal
sa ma nejaké otázky. A potom, neviem či kvôli tým ružovým topánkam alebo
môjmu dievčenskom hlásku puberťáčky, veľmi citlivo a jemne povedal:
„Musíme sa kuknúť dnu.“ Striehol a čakal na moju reakciu. V očiach
očakávanie či sa psychicky zrútim alebo rozplačem. „Akože, operovať?“ opýtala
som sa, pretože mi táto jeho formulácia nebola dosť jasná. Nepovedal nič, len prikývol.
A ja som prikývla späť. Prešiel mnou malý strach, ale chcela som sa už
zbaviť tej bolesti a tak som bola v stave, že mi bolo úplne jedno čo
so mnou urobia, len nech to urobia. Až teda na jednu drobnosť. Sestričky prišli
s nejakým sáčkom a hadičkou. Vraj na cikanie. Pozerám na ne, či sa
načisto nezbláznili. Veď ja predsa môžem ísť na záchod. Tam sa ešte dotrepem.
Keď som im to povedala, pozerali zase ony na mňa, či mi načisto preskočilo. Ako
som mala vedieť, že po operáciách sa ľudia nemôžu postaviť z postele? Sestričky
ma vyzliekli a následne obliekli do nejakého jednorazového habitu. Dolu
šli aj ponožky. „Och BOŽE!“ ozvalo sa moje pipinovské ja. „To máš tak moja
zlatá, keď si neodlakuješ ten sem- tam olúpaný lak a nedáš si nový. Mňa
nezaujíma, že si matka a žehlila si zase dvojtýždňovú kopu a potom si
niečo písala. Pozri sa ako to vyzerá? Vidíš? Vždy musíš mať nalakované nechty.
Pre prípad, že ťa odvezie sanitka.“
Takže! Ide sa rezať. Ževraj si po mňa prídu do hodiny. Prišli za 15 minút. Diskdžokejovi som napísala smsku: „Za 5 minút idem na sálu.“ To čo mi odpísal si nechám taktne pre seba. Ale bola to tá najkrajšia smska, ktorú som od neho dostala za posledné roky. Diskdžokej je muž s takzvaným vnútorným prežívaním. To, že ma miluje si musím bežne domýšľať. Niekedy tomu slepo veriť. A niekedy sa zrútiť a myslieť si, že to tak nie je. Vtedy to nejak vycíti, vždy zasahuje a povie mi, že to tak je. Ale iba v krízových stavoch. CHÁPETE TO?? BOŽE! Ak takého muža doma niektorá máte, asi poznáte ten pocit. Nedostatočná. Nie dosť dobrá. A následné fackanie samej seba pred zrkadlom. Zobuď sa z toho. Ty si skvelá. To on je truľo.
Tú smsku som si prečítala 5 krát.
...
Na operačnej sále boli zelení už úplne všetci. Nebála som
sa. Chcela som už dostať svoju anestéziu. A potom som sa niečoho nadýchla
a NIČ! Normálne NIČ. Tak toto bola tá najlepšia dovolenková trojhodinovka
v mojom živote. Presne takto sa musia cítiť muži, keď sú vo svojom
„nothing boxe“. Bože môj. To bolo neskutočné. Keby nehrozilo, že sa z tej
anestézie nemusí človek prebrať, už dávno by si s tým niekto založil
biznis. A zarábal by na matkách. „Jedinečné Anes SPA. Ten pravý pôžitok
pre Vás. Príďte si oddýchnuť v príjemnom prostredí. Anes SPA vyrieši vaše nekonečné
nikam nevedúce myšlienkove pochody i spánkovú depriváciu. Aby ste sa
cítili skutočne oddýchnutá a pripravená pre svoje deti“ Úplne som si išla
reklamné slogany. Po anestézii som bola dosť mimo ale bolo to pekné. Rana pod
pás prišla vtedy, keď mi sestrička vybrala z nosa hadičku. Ani som dovtedy
nevedela že ju tam mám. Normálne mi vzala kyslík a musela som dýchať len
tak, ako predtým. Bože môj. To bolo ako keď sa máte presťahovať z 5
hviezdičkového hotela z prezidentského apartmánu do penziónu s 2
hviezdami bez raňajok a navyše so
spoločnými sprchami na jednom poschodí. Akože fakt som netušila, že je možné si
oddýchnuť od bežného dýchania. Neviem, čo presne ma to napadlo, ale začala som
smskovať. Príliš si nepamätám, čo som napísala diskdžokejovi ale pamätám si, že
to, čo mi odpísal on, som si zase prečítala 5 krát. Napichnutá na infúzky,
zúfalo som prosila sestričky o vodu. Pozerali na mňa ako na šľahnutú. Vraj
nemôžem. Hovorím si super Klára. Však ty máš práve jedinečnú odtučňovaciu kúru
spojenú s odvykačkou od nikotínu. Úplne zadarmo. Myslela som práve na
kvapku vody a pomarančový džús, keď prišiel lekár. Vraj som mala
roztrhnuté tenké črevo a ešte nejaké dierky v okolí. Akože to, že
v okolí znamenalo v pečeni, som sa dozvedela až o 3 dni náhodne
na vizite. Ja viem, že som sa mohla opýtať, čo mi vlastne bolo. Ale mne to
vôbec neprišlo ako podstatná informácia. A po troch dňoch ležania
v nemocnici mi už zase prišlo dosť hlúpe opýtať sa doktora, čo mi to
vlastne bolo.
...
Počas toho ako som ležala v nemocnici som sa nezložila
ani raz. Neplakala som. Ani keď som to bytostne potrebovala dať von. Neovládla
som sa iba keď som myslela na Maca. Keď som počula jeho hlas v mobile ako
sa ma pýta: „Maminka, prečo si ma nechala u starkej a neprišla si?“
Vtedy som slzy neudržala. A plakala som, keď som sa pýtala sestričky, či
ma môže môj syn prísť pozrieť aspoň na chodbu. Že sa tam už vyšuchcem. Inak
nie. Nechávala som si to domov. No! Ak teda nerátam to, že som sa takmer
rozplakala smiechom keď ma prišiel pozrieť diskdžokej a sestričky sa ho
pýtali: „Vy ste otec?“
...
Nehodu som mala čerstvo pred očami. Takmer každú chvíľu.
Hlavne v noci. Keď nám na izbe už nebežala zapnutá telka a sestričky
už nemali dôvod chodiť za nami s teplomerom či tlakomerom. Cítila som ten
zápach a mokrý asfalt. Videla som ten náraz zas a znova. Mala som
zimomriavky, keď som si spomenula na to, že tá prázdna autosedačka mohla byť
plná. A dokola som sa pýtala PREČO? Ale nie také to: „Bože prečo práve
ja?“ ale také to obyčajné prosté: „Prečo si mala tú autonehodu Klára? Čo si to
máš uvedomiť?“ Ja si poväčšine dokážem na takéto otázky odpovedať rýchlo. Nemám
problém so zdravou sebareflexiou a ani s analýzou situácii
v mojom živote. No na túto otázku som hľadala odpoveď akosi dlhšie.
Natvrdo a narovinu? Niečo vo mne umrelo. No niečo nové
sa narodilo. Niečo som pochopila. Netuším čo konkrétne to je. Ani ako to mám
pomenovať.
Keď sme šli naraziť, vedela som, že ideme naraziť. Čas bol zrazu úplne iný. Jedna sekunda trvala dlhšie. Moja hlava šla neskutočne rýchlo. Dokázala som myslieť na to, že ideme mať autonehodu, že som rada, že tu nie je Maco, že diskdžokej asi nezabrzdí a ešte aj zanalyzovať intuitívny pocit, že je to ok, pretože teraz to rozchodím a nezomriem. Keď sme sa prevrátili, skutočnosťou bolo, že sme sa prevrátili hrozne rýchlo. Ja som to však vnímala celé pomalšie. Oproti mojej mysli bol pohyb auta vážne pomalý. Prekvapila ma tá relativita času. Toho, že to skutočne úžasné, to niečo, na čom záleží nosíme v sebe. Prekvapilo ma stretnutie s pani menom smrť. Aj keď ma nevzala do svojej náruče, videla som jej do tváre. Cítila som jej dych na svojom krku. Nie je zlá. Nie je to neznáma pani v dlhom plášti, ktorej sa treba báť. Je to žena s pohľadom hlbším než najhlbší oceán. Žena, v ktorej očiach je toľko lásky, koľko utrpenia. Žena, ktorá presne pozná definíciu krivdy, no v jej tvári nenájdete žiadnu výčitku. Žena, ktorá toľko berie, koľko dáva. Žena, v ktorej toľko zomrie, koľko sa znova narodí. Žena, ktorá schováva sa v duši každého. Nie je nikým, koho by sme nepoznali. Aké hlúpe bolo odo mňa nevážiť si ju. Nenechať jej vziať to čo si vziať potrebuje. Nedôverovať v jej schopnosti. Mala som to robiť inak. Nechať vo mne zomrieť to, čo už hnilo a spôsobovalo záhubu. Nechať v mojom živote odísť to, čo si pani smrť tak nutne potrebovala vziať. A nebrániť zrodeniu niečoho, čo sa už dlhý čas pýtalo von. PRETO Klára.
Prepáč mi pani smrť, či ťa mám radšej osloviť pani život?
Prepáč mi za to, že som poprela tvoje princípy a vzala veci príliš do
svojich rúk. Už viem, že sa ťa nemám báť a aj to, že sa na mňa nehneváš.
...
Keď som prišla domov, plakala som. Veľa. Často. Po nociach
držala som Maca za ruku oveľa dlhšie než inokedy. Diskdžokej sa mi smial, že som
mu svojou váhou prevrátila auto a kamoška mi písala, že či už vážne neviem
ako byť stredobodom pozornosti. A ja som sa starala o svoju jazvu
v tvare blesku ala Harry Potter a bola som len jednoducho skutočne
šťastná.
...
Ďakujem. Sestričkám a sestričkom, lekárom, sanitárom
a Janke, ktorá ma držala za ruku po nehode. Ďakujem diskdžokejovi, ktorý
to s Macom zvládol ako superhrdina s tým puknutým jabĺčkom v kolene.
Ďakujem mamine a rodičom diskdžokeja za pomoc. A všetkým Vám za
správy, návštevy a obrovskú podporu.
Ďakujem Ti pani smrť. Ďakujem Ti pani život. Že si mi dala
ten najväčší narodeninový darček EVER.
...
Vždy som chcela mať vlastnú narodeninovú oslavu. Už teraz
sa teším na balóny s číslom 2 a 6.
Ďakujem, že ste ma dnes čítali <3
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára