Najťažšia otázka, akú som kedy vôbec v živote dostala, bola práve od môjho štvorročného syna. „Maminka, ty si umrela?“ opýtal sa a mne sa zastavilo srdce.

......

"Nasleduje rodičovský tanec," ozval sa silný mužský hlas, ktorý sa niesol veľkou starou socialistickou sálou ako mohutná orchestrálna hudba. Vtedy som ani len netušila, že ten hlas, čo tak lahodil mojim ušiam patrí jednému z mužov môjho života. Akoby som aj mohla. Mala som sladkých 19 a práve bola moja stužková. Áno tá, čo sa navždy zachová. V mojom srdci rozhodne. A navždy. Koho by už len vtedy zaujímal nejaký pán diskdžokej. J

Ďalšieho, môjho najmilovanejšieho a prvého, muža môjho života som šla vyzvať do tanca. Otec, ocino, ocko. Vtedy som ani len netušila, že s ním tancujem naposledy.  

Mal tak hlboké oči a prekrásne ruky. Spomínam si ako sme sa obaja hanbili. Bol to taký ten moment, kedy návalu citov nemôžete utiecť. Tajomstvo schované za našimi úškrnmi, ostalo tajomstvom pre celú sálu, no pre nás dvoch už nie. Cez štvoro očí a štvoro rúk sme si ho navzájom vyzradili. Obaja sme vedeli, že o malú chvíľu to príde. Nie tanec. Láska. Čistá, silná, nespútaná, bezpodmienečná láska ohraničená rukami môjho otca, ako pevného silného rámu a mojim telom, ako nespútaným obrazom, čo hýril všetkými farbami.

Hudba začala hrať. Niesla sa sálou majestátne a nekompromisne a my dvaja sme už viac nemali kam utiecť. Tak, ako sme to mali vo zvyku vždy, keď prišlo na lásku. Tancovali sme. Spolu.

Môj otec príšerne smiešne hýbal ramenami a ja som sa silou mocou snažila držať postavenie a hlavu naklonenú na stranu. Tak, ako nás to učili lektori niekedy dávno na kurzoch spoločenského tanca. Otcovi som mierne naznačila, že by mal ruky držať vysoko a pevne a nemal by tými ramenami tak smiešne šibrinkovať. To sa teda vôbec nehodilo. Alebo áno?

Po chvíli tanca som precitla. Už som nedržala hlavu naklonenú na bok, tak ako sa to má. Pozerala som sa naňho. Na toho najdôležitejšieho muža môjho života, na môjho milovaného otca. Usmievala som sa perami aj očami, užívala som si jeho láskavé oči, krásne mužné ruky, čo ma toľko chránili  a uškŕňala som sa, keď po chvíli opäť smiešne šibrinkoval ramenami. On sa tiež usmieval. Smial sa. A láska bola zrazu všade. 

Valčík sa skončil na môj vkus až prirýchlo a ja som s ním odvtedy už nikdy viac fyzicky netancovala.

Tento tanec jeho a mňa, všetky kroky, chybné aj správne, všetky pohyby ťarbavé, prudké aj pôvabné, tancujem stále. V duši. Toto umelecké  dielo zložené z otca, ako pevného majestátneho a vznešeného rámu zo zlata, sem tam ošúchaného po okrajoch a kde - tu vážne poškodeného a mňa, ako farebného nespútaného bláznivého no prekrásneho obrazu, ktorého zmysel je ľuďom skrytý, veľmi dobre chránený  a tragicky málo pochopený, je pre mňa to najdrahšie a najcennejšie umelecké dielo, ktoré kedy uzrelo svetlo sveta. Je schované a dobre strážené, hlboko v útrobách múzea môjho srdca.

Vtedy som  bola naposledy slobodná. Naposledy naozaj mnou. Naposledy šťastná.

......

Z postele som vstala až po desiatej. Oslepená žiarou slnečných lúčov, žmúrila som na Maca, ktorý sa nerušene hral s autami na svojom detskom koberci a prázdny téglik od jogurtu, ktorý stál na okraji postele mi napovedal, že sa chlapec asi sám postaral o svoje raňajky a nechal ma vyspať. Šikovný! Toto tvoja budúca frajerôčka určite ocení!  Malý Maco zbadal, že som rozlepila oči a s radosťou jemu vlastnou mi začal tlieskať. ÁNO TLIESKAŤ! „Jeeeej, maminka, ty si už hore, ty si sa už zobudila. Urobíš mi kakavko?“ švitoril počas aplausu, ktorý bol určený len pre mňa a ešte vždy trval.

Pecka! Potlesk za to, že som vstala z postele. A to mám len 24. Musela som sa tomu smiať.  Vlastne, ani sa mu nedivím, že mi tlieska. Fungujem takto od začiatku leta. Vstávam neskoro a aj napriek množstvu prespatých hodín, mám problém dostať sa z postele. Vždy si svoje rána predstavujem na štýl nespútanej gazely, ktorá má entuziazmus a chuť  nekonečne objavovať nový deň a nový svet. No, aj keď by som veľmi chcela, pre moje rána to tragicky neplatí. Vstávam skôr na štýl obézneho leňochoda, ktorý má už väčšinu života za sebou a preto chce spať ešte častejšie ako za mladi. Žiadna gazela, leňochod. Bomba! 

Okamžite mi pri príprave ranného – teda vlastne skôr predobedného – kakavka behá hlavou jediná vec, jediná vôňa, jediné slovo. KÁVA! ALE RÝCHLO! Kvôli tomu, aby som mala kávu urobenú v tom momente ako rozlepím oči, by som bola schopná zamestnať si kávorobiča. A mohol by mať široké ramená a hlboké hnedé oči a tú kávu by mohol robiť bez trička, maximálne v tielku. Hej viem. Mám frajera, dieťa a ešte k tomu som momentálne leňochod! To asi pre potencionálneho, široko-ramenatého, opáleného, hnedookého, dlhovlasého kávorobiča v tielku od kávy, asi nie je nič sexy. No a čo, však by to bol môj zamestnanec!  Rýchlovarná kanvica už hlásila stav varu a narušila tak moje nemravné myšlienky. Maco si spokojne cuckal kakavko a ja som sa ešte vždy snažila nemyslieť na to, čo všetko dnes MUSÍM.

Otvorila som balkón a nadýchla som sa čerstvého vzduchu. Vonku pršalo. Bože, ako ja milujem dážď. Kedy som naposledy zmokla? Zapálila som si rannú cigaretu a odpila som z kávy. Jej aróma a chuť ma okamžite dostala tam, kam sa každé ráno nutne potrebujem dostať. K prežitiu. Ani neviete, ako rada by som napísala K ŽIVOTU. Vdychovala som cigaretový dym a sledovala som zatiahnutú oblohu. Taká bola krásna, majestátna, nekonečná a momentálne zamračená. Celkom ako ja. Zahliadla som vtáky letieť vysoko a slobodne. Na chvíľu som im to závidela. Mala som taký nutkavý pocit odletieť s nimi. Sled mojich myšlienok prerušili dve čierne hmoty, ktoré vyleteli spod kŕdľa vtákov a padali na zem. Výkaly. Bože, platí to šťastie, aj keď ich len vidím alebo by museli nutne pristáť na mojom tele? Mohlo by to platiť! Šťastie by sa mi teraz zišlo.

Zahasila som ohorok. Akoby som stisla nejaké zakliate tlačítko, v hlave sa mi okamžite začali hemžiť myšlienky ako neriadené strely bombardujúce moje vnútro.

„Čo dnes budeš variť? Treba pustiť práčku! Maťo hľadá redukciu na slúchadlá, za 2 sekundy zakričí, či si ju niekde nevidela! Už si dva dni nevysávala. Treba doriešiť pracovné veci. Malý sa práve ofŕkal mliekom, bude mrnčať, že chce čisté tričko. Zvoní ti telefón. Na ľavom ukazováku máš zle obrúsený necht, zachytávajú sa ti doň vlasy a máš z toho nervy, nezabudni si ho čím skôr zapilníkovať. Malý má už tiež dlhé nechty na nohách. Mala si dnes volať kamarátovi. Čo ideš variť? Už si dva dni nevysávala. Maťo sa pýta, kde je tá redukcia na slúchadlá. Odpovedz, že na gauči úplne vpravo. Malý mrnčí, choď mu vymeniť tričko. Kozmetika, ktorá vám zmení život – to je celkom pekná veta do tej kampane, čo teraz riešiš, nemyslíš? Mala by si ju niekde použiť. Stále ti zvoní telefón. Bol to kamarát, takže mu už nemusíš volať ty. Nemala si volať ešte niekomu? Mama chcela ísť tento týždeň do kina. Čo teda ideš variť? Už si dva dni nevysávala. Maťo ti oznamuje, že odchádza. Nie, nevie kedy príde. Malý sa chce hrať stolný futbal. Ako ideš teraz variť? Už vieš čo? Mala by si povysávať, už sú všade špinky a je to nechutné keď sa ti to lepí na nohy. Veď vieš, že to neznášaš. Maťo kričí ahoj, pozdrav sa mu. Maco kričí, že ide kakať. Choď dať zatiaľ do práčky. Práčka je v kúpeľni, dieťa je v kúpeľni, teraz máš šancu. Maťo chce vedieť, kde má kľúče od bytu. Videla si ich? Nevidela. Zakrič to. Malý kričí, že mu treba utrieť riťku. Tie kľúče sú v kuchyni na stole. Zakrič to a potom utri tú riťku. Nezabudni aviváž. Nie na cvičenie teraz zabudni. Choď sa teda zahrať ten futbal a skús zistiť, čo ideš dnes variť. Nezabudni, že si už dva dni nevysávalaaaaaaaaaaaaaaaaa.......................“

Cez ešte vždy otvorené balkónové dvere, sledujem to nekonečné nebo a chce sa mi plakať.

......

Ešte voňavka, náušnice, žuvačky a bež. Neobzeraj sa. Všetko je v poriadku, malý je šťastný a Maťo mu dá určite jesť. Choď.

Vytratila som sa do večerného šera a trielila som na autobus. Na sebe som mala sukňu nad kolená a zakasané tričko. A povedala som si, že mám ťažko v riti, že teraz nie som v najlepšej forme. Povedala som si, že som skrátka aj tak sexy a hotovo! Kamarátka, ktorá sa práve odsťahovala a už týždeň sme sa nevideli, na mňa čakala v meste. Prišla opäť „domov“. Plná slov a emócii vediac, že toto bude opäť hlboká noc, nastúpila som do MHD-čky. Netušiac, kto sú moji spolucestujúci, sadla som si hneď na prvé sedadlo. Už dlhšiu dobu sa mi nechce čítať ľudské duše navôkol a udržiavať očné kontakty. Mám čo robiť aj bez všetkých tých zrkadiel čo ma sledujú a chcú mi pravdepodobne ukázať to, čo už dávno viem. Najväčšie zrkadlo ma už čakalo na zastávke opodiaľ. Ona.  Vystúpila som a zbadala som ju okamžite. Stresujúco čosi kutrala v kabelke  popri tom jej horela cigareta. Zaostrila a ja som jej zamávala. Typická ona, typická ja. Musela som sa tomu smiať.

Od prvého polo-rozpačitého „ahoj“ a dvoch pús na líca, ktoré boli dlhšie než ktorékoľvek iné sa nám v ten večer už ústa nezastavili.

„Ty si schudla však?“ opýtala sa ma hneď po privítaní. „Nie. Ale zahájila som takzvané mentálne chudnutie. Proste som sa rozhodla byť sexy a vidím, že to funguje!“ odpovedala som a obe sme sa zasmiali.

V našom ženskom svete sa v ten večer striedavo prelínal hrdelný smiech, dojatie, zimomriavky, nespútaný rehot, tajomstvo, múdrosť, poznanie a slzy. Počas štyroch hodín a dvoch fliaš vína, som bola zase doma. DOMA! V duši. A myslím, že ona tiež.

Opité a opäť živé. Tak sme sa predierali nocou opusteného námestia. Telo pri tele. Žena pri žene. „Vieš, povedala som si, že seriem na to. Zavrela som sa na balkón so slúchadlami a prisahala si, že odtiaľ neodídem, kým sa mi nevráti inšpirácia,“ opisovala som jej situáciu, ktorú sama dobre poznala. „Púšťala som si jednu a tú istú pesničku dookola. Prvú pól hodinu som len revala a napísala asi dve vety. Potom to už šlo, ale tragicky pomaly,“ pokračovala som a ona ticho prikyvovala, nechávala mi priestor. „Počkaj pustím ti ju“ povedala som a vyťahovala som z tašky telefón. Keď zazneli prvé tóny, obe sme plakali. Ja trochu striedmejšie a ona trochu viac.

Sledovala som jej oči, z ktorých sa rútili slzy ako hrachy. Akosi prirodzene som odstúpila o krok dozadu tušiac, že teraz uvidím niečo zázračné.

Plakala. A slová z nej leteli... „Sedíš vo vlaku a dívaš sa von oknom. Vidíš stovky príbehov. Tisícky príbehov. Milióny príbehov. Ty si jeden z nich. Ale náhle precitneš, lebo vieš, že tvoje srdce je väčšie a ty si v skutočnosti všetky tie príbehy. Ale tu a teraz musíš žiť len ten jediný.“

Toto sa stalo. V noci, na ulici v jej očiach, v jej slzách. V noci, v tme, so slúchadlami u mňa na balkóne.

......

Doma bolo ticho. Martin bol niekde hrať. A malý, akoby zázrakom zaspal ešte pred desiatou. Padlo mi to vhod. Keď má decko prázdninový režim a chodí spať neskoro je síce fasa, že nemusím vstávať ráno o siedmej ale ukrátim si aj jediný čas, kedy môžem byť sama. Večer.

Ležala som na gauči a na knihu som akurát nemala náladu. Keďže mám rozčítanú ťažkú psychológiu, potrebovala by som byť plne sústredená a na to som už v ten večer nemala kapacitu. Chcela som len tak byť. A tak som si, ani sama neviem ako a prečo, pustila dokument o Ivete Bartošovej.

Ivetu som si pamätala už iba ako moletnú, nesympatickú, na prvý dojem jednoduchú, psychicky labilnú, hlboko utrápenú ženu, z ktorej si každý robí srandu a médiá na ňu poľujú ako na nejakú lesnú zver. Nikdy som si nepúšťala tie videá, kde je mimo. Nikdy som nemala potrebu uťahovať si z nej alebo sa ňou nejako hlbšie zaoberať. Prišla mi taká bežná. Nezaujímavá. Jedna z davu.

Hneď v úvode dokumentu, ukazovali počiatky jej kariéry. Nemohla som tomu uveriť. Toto bola naozaj ona? Toto anjelsky nádherné stvorenie bola Iveta? Jej krása mi vyrážala dych. A to nie som na blondínky J Jej žiara bola neskutočne silná, oslnivá ba priam oslepujúca a jej výborný spev vychádzajúci z hĺbok jej duše tej celej kráse pridával na zmysle. Hneď v úvode som vedela, prečo si ma našiel práve tento dokument a práve v tento čas.

Údajná Ivetina prvá láska sa zabila na aute. Rozdrvil ho vlak na železničnom priecestí, keď prešiel za rampy vtedy, kedy nemal. Neviem si dosť dobre predstaviť, aký kus srdca jej vtedy odtrhlo od celku a zomrelo spolu sním na železničnom priecestí.

Iveta sa potom dala dokopy s istým hudobným producentom a textárom. V dokumente odznelo, že si ju nechcel vziať za ženu. Že kvôli nemu musela ísť s prvým bábätkom na potrat. Že mal ešte jednu rodinu, ženu a dcéru, ktorá kým nedovŕšila 15 rokov, tak Iveta nemohla otehotnieť, lebo si to on neželal. Že za touto svojou druhou rodinou odchádzal na víkendy. Že keď sa jej narodil jej syn, starala sa oňho úplne sama a musela pracovať, aby ho uživila. Všetky tieto vymenované zbrane nemohli nič iné, len zavraždiť Ivetinu dušu.

STRIH.

Následne v dokumente odznelo od rôznych textárov, producentov a ľudí, ktorí ju poznali, že najväčšou chybou, ktorú podľa nich Iveta urobila bolo, že odišla od tohto svojho chlapa. Ževraj kým bola s ním, bola na tom relatívne dobre. Ževraj to bol jeden skvelý muž. Ževraj....

Mala som chuť hodiť telefón do kúta izby a kričať. Vrieskať! Čo ste to nepočuli preboha? Čo ste to všetko predtým nepočuli? Tlačili sa mi slzy do očí. Čo jej nikto z vás nepomohol???? To je presne to také, obľúbené, ľudské...Veď on (ona) bol taký dobrý, slušný muž. Mal ju rád.

Potom v dokumente ukazovali Ivetu v súčasnosti. Kilá navyše. Krátke riedke vlasy. A pohľad. Na ten nikdy v živote nezabudnem. Nikdy som nevidela nič mrazivejšie ako ženský pohľad bez žiary, bez iskry, bez života. Mŕtvola v živom ľudskom tele. Taká bola Iveta tesne pred tým, než sa hodila pod vlak. A umrela symbolicky takmer tak, ako jej prvá láska.

Muži....dokážu žene vziať úplne všetko, keď to dovolí.

Už chápem, prečo mi prišla taká bežná. Nezaujímavá. Jedna z davu. Presne takou sa žena stane, keď umrie.

Keď som si šla opláchnuť tvár, bolo niečo po polnoci. Pozrela som na seba do zrkadla. Chcelo sa mi plakať. Hľadela som do vlastných očí a hľadala som svoju žiaru, svoju iskru.... Kde si??????

......

Skákala som na trampolíne s jedným malým dievčatkom. Držali sme sa za ruky a smiali sme sa na tom, ako nám skáču vlasy. Má čerstvé 4 roky, no napriek tomu sa v nej skrýva stará duša. Nikdy som nestretla nikoho ako je ona. 

Keď sme už nevládali skákať, usadili sme sa uprostred trampolíny a ešte vždy sme sa držali za ruky. „Máš frajera?“ opýtala som sa jej a sprisahanecky som na ňu žmurkla. „Mám,“ odpovedala pohotovo, bez okolkov, akoby sa nechumelilo. „Volá sa Matejko. Ale teraz sme pohádaní. No, vlastne, nie sme pohádaní. To on je nahnevaný,“ osvetlila mi situáciu a ďalej úplne pokojne sedela. „Hmmmm,“ vypadol zo mňa len akýsi ľútostivý zvuk na znak toho, že jej rozumiem. No nerozumela som, ako som následne zistila. „Ale už to na dlho nevidím, nebudem sa obmedzovať!“ vypadlo  z nej náhle, pričom sa úplne bezstarostne usmiala. Došli mi slová. Mala som sto chutí vykríknuť niečo ako ÁNO SESTRA... JEEEAH BIČ a tľapnúť si na to.

Dúfala som, že si nevšimla moje zahanbenie. Ani ja sa už nebudem obmedzovať, prisľúbila som sama sebe okamžite! A už vôbec nie kvôli žiadnemu mužovi. Kvôli nikomu.

......

Prázdniny. To je pre matky taký čarovný čas, kedy už po dvoch týždňoch doma s deťmi tajne nariekajú, kedy už zase otvoria školu alebo škôlku, aby sa tých malých unudených hyperaktívnych stvorení, čo sa dožadujú neustálej pozornosti, aspoň na malú chvíľu zbavili. A tak som sa rozhodla, že je najvyšší čas zavítať na návštevu kamarátky, s ktorou som dlho nebola. Má dve malé deti predškolského veku, býva na dedine, má dvor, má trampolínu, má bazén a má rada pivo.  V snahe aspoň nejako okoreniť program Macovi aj sebe, sa táto návšteva javila ako značka ideál.  A veru aj bola.

Deti behali, hrali sa, skákali na trampoške, kúpali sa v bazéne a my sme mali svätý pokoj. Pili sme vychladené, orosené pivo z plechovky a nad jeho horkou chuťou sme viedli horké rozhovory.  O nás, našich životoch, našich mužoch a našich deťoch.

Nemôžem povedať, že by to boli nejaké hlboké rozhovory, rozbory duší, slzy alebo slová padajúce na rovinu. Neboli. S touto mojom milovanou kamarátkou máme celkom iný štýl.  Som rada za to, že v mojej povahe a v mojich skúsenostiach mám zakódované, tak celkom prirodzene z hĺbky duše, NESÚDIŤ! Vďaka tomu sa dokážem hlboko porozprávať aj pri bežnom, zdanlivo plytkom rozhovore.

Po pár hodinách a pár pivách sme vyhladli. Kamarátka sa postavila a odpochodovala smerom do domu za účelom uloviť nejakú potravu. Zastavila sa pri vchodových dverách, pozrela sa na mňa a mávla rukou na znak toho, že ju mám nasledovať. Postavila som sa a nasledovala som ju. Ani sama neviem prečo, mala som na malú stotinu sekundy pocit, že v jej očiach som zbadala niečo, čo by ma malo zaujímať. Akési tajomno, akúsi iskru. Moja prirodzená zvedavosť ma prinútila pridať do kroku.

Prišli sme do kuchyne a ona začala koreniť a soliť kuracie mäso, ktoré plánovala hodiť vonku na gril. „Máš rada krabí šalát?“ opýtala sa a náhle sa v jej očiach zjavila opäť tá istá iskra, ktorú som zazrela, keď sa ponáhľala do domu. „Hmmm, neviem. Nikdy som to nejedla,“ odpovedala som. „Dám ti to ochutnať, dobre?“ povedala nadšene a ja som prikývla. Náhle vzala lyžičku, nabrala šalát a chcela mi dať sústo do úst. Zarazila sa. „Bože, už som ťa chcela kŕmiť,“ zahanbene sa zasmiala a podala mi lyžičku do rúk. Ochutnala som. „Mňam! Je mega dobrý. Ten mi určite nalož,“ povedala som, pričom mi neunikol radostný výraz v jej tvári. Iskra v jej očiach.

Ten jej krabí šalát bol výborný. Vlastne bol to ten najlepší krabí šalát na svete. Pretože mi dal viac, než len svoj obsah a svoju chuť. Bola v ňom totiž ženská tvorivosť, láska, výživa jednej ženskej duše, ktorá sa pri jeho robení vrátila domov. K sebe.

Áno. Opäť raz mi bolo do plaču.

......

Keď som bola malé dievča poznala som jednu výnimočnú ženu. Písala nádherné básne, mala pôvab a šarm, vedela úžasne tancovať a spievať, sadila kvety a starala sa o rastliny. Zbierala so mnou kamienky a učila ma hrabať sa v hline. Tancovali sme bosé po tráve a spali v stane pod holým nebom. Jedli sme jablká, hrušky zo stromov a zbierali sme egreše a ríbezle do koláča. Nosila veľkú bodkovanú sukňu, za ktorú som sa mohla schovať, keď mi bolo ťažko. Zmenežovala šiestich chlapov ako hora, aby mi priniesli do izby klavír, po ktorom som tak túžila, odkedy som započula  klavírnu hudbu po ceste zo škôlky. Vďaka nej som mohla tvoriť dávno predtým, než som vedela čítať. Chodila na každé jedno moje tanečné vystúpenie a usmievala sa. Naučila ma jesť kysličku, takú zelenú trávu čo rastie v lesoch. 

A potom všetkom...umrela.

Už viac netancovala. Dokonca ani keď umývala riady. Už viac nespievala. Už viac nepísala básne. Čítala si dokola tie isté, staré, ktoré vyberala zo zásuvky a potom ich tam zase odložila. Už chápem, prečo z času na čas ukazovala návštevám tú vianočnú kuchárku, ktorú vyhrala za prvé miesto v tanci lambada. Už viac nenosila bodkované sukne a nepiekla koláče.  Už viac nemala vo svojom srdci radosť a vo svojich očiach iskru.

Drahá moja mama. Už viem, prečo je to také ťažké. A prečo si uverila tomu, že sa to jednoducho nedá. No napriek všetkému, ja tomu verím. Verím, že sa to dá. Som o tom presvedčená v hĺbke svojej duše, ktorá ma neustále volá domov. K sebe. Nevzdám to aj za teba.

Dúfam, že aj ty sa raz vrátiš domov. Ale zatiaľ... Si tá najlepšia žena na samoobslužných pokladniach aké Tesco má. A vieš prečo? Lebo si dušou, tam niekde hlboko vnútri, divožienka a  umelkyňa. A umenie Tesco teda rozhodne potrebuje J .

......

Najťažšia otázka, akú som kedy vôbec v živote dostala, bola práve od môjho štvorročného syna. „Maminka, ty si umrela?“ opýtal sa a mne sa zastavilo srdce.

Vydesilo ma to. Najskôr tá otázka sama. A hneď potom fakt, že som mu nedokázala odpovedať NIE. Mal pravdu.

„A kde je moja druhá maminka?“ pokračoval Maco otázkami smerovanými tak trefne, že som opäť cítila ako mi zviera žalúdok. „Aká druhá maminka? Ty máš dve maminky?“ vyzvedala som na oko pokojne, no moje vnútro krvácalo. „Áno mám,“ odpovedal Maco a popritom si púšťal vláčik po okraji postele. „A ja som ktorá maminka?“ opýtala som sa opäť, snažiac sa zúfalo pochopiť jeho myšlienkové pochody. „Ty si prvá maminka,“ odpovedal opäť akoby sa nechumelilo. „A čo robí prvá maminka?“ pokračovala som. „Prvá maminka stále plače,“ povedal náhle a mne začalo dopínať. „A druhá maminka je kto?“ nevzdávala som to. „Ty,“ ukázal na mňa prstom. Už som rozumela, no z toľkého ohromenia, aké informácie som práve dostala, pokračovala som otázkou:  „A čo robí tá druhá maminka?“ „Smeje sa, stále sa smeje,“ povedal Maco rozradostene, zachichotal sa a náhle mu zažiarili oči. „Druhá maminka je šťastná,“ doplnila som ho šeptom a po lícach mi tiekli horúce slzy. Sprisahanecky na mňa pozrel a ďalej sa venoval svojmu vláčiku.

Ako matka urobím denne milión chýb. Niekedy som nervózna a niekedy kričím. Nie vždy mám kapacitu počúvať všetko a odpovedať hneď. Nie vždy sa mi chce s Macom hrať s autíčkami, oveľa viac by ma bavilo kresliť, čo zase až tak nebaví  jeho. Niekedy si ho zastanem až moc a inokedy zase málo. Niekedy mu kúpim sladkosti a dám mu obyčajný jablkový džús namiesto toho odšťaveného. Dovolím mu jesť pizzu a keď sa mi zúfalo nechce variť, na večeru dostane rožtek s maslom a uhorkou. Aspoň tú doňho sústo po súste tlačím, nech má aspoň trochu tej zeleniny, keď už večeria rožok. Veľa dní, veľa chýb, no zakaždým veľa lásky.

Je tu jedna vec, za ktorú sa ako matka nesmierne milujem. A to síce, že svojmu synovi rozumiem. Analyzujem jeho slová, jeho signály, jeho nočné mory aj jeho úsmevy, a kedysi aj jeho celonočný detský plač. Koľko rodičov by si povedalo... ale veď deti toho narozprávajú. Nie, dámy a páni, drahí rodičia. Nenarozprávajú! Rozhodla som sa  čítať medzi riadkami a robím to celkom prirodzene. Viem, že deti sú vo veľa veciach múdrejšie ako dospelí. Viem, že si ma Maco niekde tam v nekonečnom priestore vybral za mamu. Viem, že ma prišiel niečo naučiť. Aspoň touto jednou vecou som si istá, že ju robím 100% správne a 100% inak, ako ju robili moji rodičia.

Nevdojak sa mi vynára spomienka na moje detstvo. S koľkými vecami som sa musela vysporiadať sama. Ako som sa ešte vo svojich siedmich rokoch, z času na čas v noci pomočovala. A ako každého namiesto mojich emócii, strachu a mojej duše, zaujímal ocikaný matrac. Viem presne, akú bolesť Macovi nedovolím cítiť. Vždy bude vypočutý. Vždy bude dôležitý. Vždy budú jeho slová v mojej duši znieť. Vždy! Aspoň o toto sa neprestanem snažiť.

......

A tak som umrela. Stratila iskru. Stratila žiaru. Prestala sa vracať domov, k sebe, do svojej duše. Prestala som robiť to, čo ma naozaj baví. Čo ma naozaj vyživuje. Veď to ženy poznáte. Vždy je niečo, niekto...kto má prednosť. Niekedy sú to bohužiaľ aj také „banality“ ako naši muži, naše deti, naše podlahy, naše skrine, čo nie sú potriedené a naše špinavé okná, ktoré dokážeme dať aj na taký piedestál, že keby prišla Beyoncé do Martina na kávu, bolo by nám to jedno. J Je to aj naša spoločnosť, ktorá je k ženskej tvorivosti a k ženskej duši nesmierne krutá. Veď čo tam nejaká kvetinárka. Čo tam nejaká psychopatka, čo tancuje v lese bosá a objíma stromy.  Čo tam nejaká sliepka, žena v domácnosti, čo nikdy nevidela svet ale pestuje tú najlepšiu zeleninu a najkrajšie kvety v celej dedine. A čo tam nejaká tanečnica, čo sa len predvádza a pritom ani nemá deti. Čo tá môže vedieť o živote, karieristka jedna.

Drahé ženy. Verím, že som vám prehovorila z duše. A že tieto cykly, kedy sme stratené, či mŕtve a dlho sme nenavštívili domov, každá dobre poznáte. Verím, že každá z nás by našla vo svojom archíve fotku, kedy jej oči žiarili a kedy zase nie. Pretože my ženy sa niekedy potrebujeme stratiť, aby sme sa vedeli nájsť. Ale tak naozaj, celistvé a skutočné. Verím, že ženu robí ženou jedine jej spojenie s ňou samou. A skvelú a krásnu ženu robí skvelou a krásnou ženou nie postava či oblečenie...ale ŽIARA, VÝŽIVA, ISKRA. Nezabúdajte na to. A choďte domov. Tak ako som šla opäť domov ja. Tam, u seba doma na balkóne, kde som vyplakala tie nánosy špiny v mojom toku tvorivosti. A povedala som si, že z toho balkóna neodídem kým nebudem znova písať. Že kašlem na to, že doma je bordel. Že kašlem na to, že diskdžokej sa bude stravovať po reštauráciách a moje dieťa bude mať špinavé ústa od čokolády. Že ja nutne ale naozaj nutne POTREBUJEM ÍSŤ DOMOV! Že ja nutne potrebujem prestať čakať na život, ja potrebujem ŽIŤ.

Na protest svojim vlastným komplexom, napísala som si konečne popis na Instagram. Bez ohľadu na to, aké vzdelanie či postavenie mám. Bez ohľadu na to, čo ľudia povedia.

Som Klára. Som spisovateľka. Zberateľka príbehov. Milovníčka kávy. Lovkyňa skutočných hodnôt. Som blogerka. Som tanečnica. Som mama. Som umelkyňa. Som žena.

Pretože toto všetko naozaj som.

......

Na počesť jednej ženy, tanečnice, spisovateľky, speváčky, ktorú som poznala v detstve, napíšem vám jednu jej báseň. Táto báseň je moja najobľúbenejšia vôbec. Už v útlom veku, sedávala som jej na bodkovanej sukni a nútila som ju čítať mi ju zas a znova. Maminka, to všetko preto, aby si sa vrátila domov a už nikdy svoje básne neschovala v zásuvke.

Darina Gajdošová: ŽIVOT SÁM

Jedno milovanie a čo to je?

Dieťa rastie, v žene je.

Porodí ho, teší sa,

ani sa nenazdá, učí sa.

Základná, stredná, vysoká,

už len práca čaká a saká.

Pracuje, robí a či maká,

prišiel čas a ženy láka.

Jedna sa mu práve ušla,

čosi v nej šumí ako mušľa.

Miluje, ľúbi ju i rád ju má,

sloboda utiekla, sobáš má.

Život ide ďalej a čo chytím,

úsmev jeho malej cítim.

Už sa blíži k polovici,

zrazu zmrzol úsmev na líci.

Peniaze, dom i jedlo,

kedysi sa mu lepšie viedlo.

Nestráca sily, nevadí to.

Má rozum, vymyslí to.

Chce to lepší príjem.

Ani nevie a už pije.

Život v polovici je

a ja sa bojím, či to prežije.

To ťažké obdobie je zlé a chrabré,

na rad prišlo jeho zdravie.

Tu už ani rozum nepomôže,

už ho berú pod nože.

Ako keby z neho iný človek bol,

pomaly sa otočil a sadol.

Obul si akýsi botec,

nechcem veriť, že by už starý otec?

Dedo a či starký,

už nemá čas poznať marky.

Vždy chcel cestovať ďaleko.

Mal rád jazdy všelijako.

No teraz ho už staré údy moria,

už neuvidí ani moria.

Moria a či oceány,

už sa zatvárajú jeho brány.

Srdce už prestalo biť,

ticho je, tlkotu sa už nechce žiť.

Aký je ten život krátky.

Už ho nikdy nikto nevráti spátky.

No na svete to bude vždy tak.

Jedine, ak by ho niekto prevrátil naopak.

Jednoducho povedané,

že život krásny majme,

tak ho aj krásne prežívajme.

Povedal nám, život sám.

......

Mohla som to celé napísať ako jeden súvislý príbeh. No nie je život niekedy práve o tom, mať schopnosť pospájať stovky príbehov do jediného celku, ktorý dáva skutočný zmysel?

Ďakujem, že ste ma dnes čítali. Vaša Klára.

                          Na oboch fotkách smejem sa, no podstatné je či oči smejú sa.