Deti majú taký RADAR. Anténu na situácie, kedy majú ohromnú chuť vám dokázať, že ich naozaj vyvrhlo samo peklo a vy sa sakramentsky mýlite, ak si myslíte, že sú to tie roztomilé nevinné ťu ťu- ňu ňu stvorenia a nielen malí pekelníci. Keď ich radar s citlivosťou lepšou ako dotykový i-phone zavetrí nejakú fajnú potencionálnu situáciu, nekompromisne to využijú a začnú konať. Samozrejme vtedy, keď to najmenej potrebujete. A vy? Vy máte hneď peklíčko na zemi.

Nesnažte sa mi nahovoriť, že neviete, o čom točím.

Tak napríklad Maco, svoj SUPER TURBO RADAR 2000 HD 580 GIGA HYPER KID, využíva veľmi rád a veľmi často. 

* Ukladám malého červíka spať. Líham si k nemu, unavená z celého dňa a rozprávku hovorím naspamäť. Automaticky. (Bodaj by nie, keď je to stále tá istá, už pol roka) Maco sa nehýbe neuveriteľných 30 sekúnd a v jeho očiach sa mihocú záblesky snovej blaženosti. V momente som vnútorne znovuzrodená. Dnes určite nezaspím ako poleno, dnes budem sexi diva! 

Hodím si rýchlo sprchu (oholím nohy) a následne sa hodím na diskdžokeja. Aj s rozbehom! Dnes je nesmierne rajcovný a asi aj ja. Prečo by inak na mňa hádzal zvodné oči počas toho, ako si namáčal rožok do kečupu a prežúval? Hlavou mi prebleskujú horúce predstavy (áno, všetko sa to deje počas rozprávania rozprávky na dobrú noc) a moje vnútro si ešte viac praje, aby dieťa už konečne zaspalo. Maco náhle zdvihne hlavu a oznamuje mi: „Maminka, idem kakať!”  RADAR!

Všetko je preč behom sekundy. V duchu hromžím a nadávam. Mám syna, podotýkam. To je mužský rod. Čiže “idem kakať” znamená, idem sedieť len tak 40 minút na záchode.

* Ideme von. Vonku je zima. Som zodpovedná matka, ktorá svojho potomka zodpovedne oblieka. Spodky, tepláky, tielko, tričko s dlhým rukávom, huňatý sveter, huňaté ponožky, otepľovačky, šál, bundu, baranicu, zimné topánky a hop, nakoniec rukavice. (Tie sa dieťaťu vo veku 4 roky nasadzujú zhruba 7 minút) A vlastne, ešte ruksak na plecia. Šup, a je to! 

Maco hovorí: „Maminka, idem cikať!”  RADAR!

Moja reakcia je vulgárna. Nedá sa to zadržať. A obzvlášť nie za takých okolností, že sa vážne ponáhľame a že som sa vážne svojho potomka pýtala na cikanie minimálne stokrát predtým, než som ho obliekla.

Myslím, že presne v týchto chvíľach sa deti celkom solídne podučia širokej škále našich rýdzich slovenských vulgarizmov.

* Mám skúškové. Vonku sú parádne peky a vyzerá to na fakt vydarené leto. Jasné, že by som si šla najradšej užívať slnko a nie sa tu mordovať medzi štyrmi stenami so slovenskou syntaxou. Ale som v kľude, mám ešte viac ako týždeň.

Zvoní mi telefón. Učiteľka zo škôlky. Maco má vraj horúčku a mám si poňho prísť.
RADAR! Áno! V tomto prípade ma nadávky aj hnev obchádzajú. Ale... Panebože prečo práve teraz?

Umrnkanému precitlivenému chorému Macovi zrážam horúčky v detskom bazéniku na balkóne, čítam si poznámky a v duchu začínam byť zmierená s horšou známkou zapísanou vo výkaze.

* Sme v detskom kúte. Môj milovaný synček sa poddáva hre, vôbec si ma nevšíma, iba periférne sleduje, či sa nachádzam na svojom mieste. Konečne pijem kávu v kľude. Teplú. Neverím! Hotový sviatok. 

Do miestnosti vstúpi otecko s dcérkou. Otecko je sympaťák. Veľký. Mierne po sebe pokukujeme (aj keď by sme nemali), ale no a čo? Nikto tam nie je, iba deti a dvaja “utrápení” rodičia, čo si vymieňajú pár nič neznamenajúcich skúmavých pohľadov, v snahe spomenúť si, že život je aj o niečom inom, ako o deťoch. 

Maco sa šúcha po koberci smerom bližšie ku mne a pýta sa: „Maminka? Kde je ocko?” 

Ty kokos je to možné? Čo si snáď všimol, že poškuľujem po cudzích chlapoch? 

„Ocino je v robote” odpovedám pohotovo. 

„Ocino tancuje?” pýta sa Maco. 

No Klára! A teraz buď múdra. Doma mu rozprávaš, že ocino hrá a tancuje a teraz mu povieš čo? „Nieee, ocino netancuje” hovorím a prisprostene sa usmievam. Snažím sa z toho nejak vykľučkovať. 

Pobúrený Maco, ktorý veľmi dobre vie, čím sa jeho otec živí, nahlas protestuje: „Áno! Ocino tancuje! Mami! Ocino tancuje a zarába korunky!”

Skúmavé pohľady sympatického otecka ostali skúmavými, ale zmenili charakter. Zmizla iskra a život bol už zase len o deťoch. 

Maco neprestával a pýtal sa ďalej: „Mami a ocino prdí?”

Tak a som v riti! Práve zo mňa vyprchali aj posledné kvapky sexepílu a ženstva. Som v pasci.

„Nie, Maco. Ocino neprdí” odpovedám rýchlo a snažím sa splynúť s bielou stenou. 

„Áno! Oco prdí” hovorí Maco a nahlas sa smeje. 

Snažím sa zachrániť trápnu situáciu a nenechať v tomto “hovne” svojho chlapa samého. 

Zastávam si ho, „Maco, ale všetci prdia, nie len oco, vieš?” 

(Neverím, že som viedla túto debatu so svojim synom na verejnosti)

Maco vycítil moje zúfalstvo a pritvrdil: „(H)iba oco prdí! A prestaň, lebo dostaneš po riti!” 

Tomuto ja hovorím RADAR! Skvelé. Sexi otecko v herni už vie, že chodím s niekým kto prdí, tancuje a zarába korunky. A ešte aj to, že sa svojmu synovi vyhrážam, že dostane po riti. Skúšala som aj vyhrážku, “nedostaneš jesť,” ale tá vo mne vyvolávala záchvaty smiechu nad vlastným zúfalstvom a tak som ostala pri “dostaneš po riti”. Lenže táto vyhrážka je zase smiešna Macovi, lebo vie, že nedostane.

* Ponáhľame sa. Potrebujem vybaviť poštu, nejaké nákupy a dostaviť sa k mojej mame. Celá dopotená vlečiem dieťa za ruku von z nášho vchodu a som rada, že sme sa konečne dostali z bytu. Teraz už pôjde všetko hladko. Pred vchodom je naša milá susedka na dôchodku, Gizka. Strihá stromčeky, okopáva skalku a pri pohľade na ňu som vďačná za takýchto ľudí, ktorí sa s láskou starajú o to, aby to aj pred panelákom vyzeralo pekne. 

„Dobrý deň” pozdravím slušne. 

„Dobrýýý deň, pani suseda” zdraví sa aj Maco a vycerí na susedku svoj ukážkový mliečny chrup, ako na nejakej zubnej prehliadke u lekára. 

„Ahooooj, môj zlatý. Ty ideš von?” zaujíma sa Gizka. 

Šípim, že toto bude na dlho a zľahka otrávená rezignovane stojím a sledujem čo sa okolo mňa deje. „Áno, ja idem teraz na poštu. S maminkou (h)iba niečo vybaviť. Potom idem do obchodíku. Teta tam urobí “píííp”. Niečo tam kúpim. Tyčinky asi. A potom budem kráčať. Pôjdem na autobusík, taký, ktorý robí “ninini”. Tak fučia (h)iba dvere “tsssssss”, a potom si sadnem do úplne zadu. Maminka kúpi lístok a už pôjdeme vieš? A pôjdeme ku starkej do Záturčia. Asi tam bude Tímea a aj vajíčko. Také bude “supááájs” (myslí kinder surprise) vieš asi? A potom sa budem hrať asi kartičky a domček asi. A ešte lietadlá má starká aj autíčka asi. Dobre? A ty čo robíš?” rapoce Maco svoj monológ, ktorý je poprepletaný susedkiným “uhmmm” a ešte aj pokladá otázku. 

To si ten smraďoch robí srandu! Na poštu už asi nejdem, nestíham. 

Gizka natešene odpovedá: „Ja okopávam a strihám stromčeky vieš?” 

Maco reaguje takmer okamžite: „Ty striháš? Stromčeky? Čo robíš? Striháš. A striháš čo? Stromčeky? Aj ja strihám. Doma keď som (h)iba. Tak ja strihám papieriky. Mám aj nožnice. Veľké. Ale tie sa môžeš popichať vieš? Tak mám malé asi. Ale neviem kde sú. Maminka asi stratil. A ty čo robíš?”

....nasleduje 20 minútová debata v podobnom duchu...

RADAR! Tak! Keď najviac potrebujem aby bolo moje dieťa zlaté, slušné, výrečné, tak so sebou mece, robí kadejaké kúsky a uteká. Nemôžem nič vybaviť a ani sa porozprávať s niekým, koho som práve stretla. Ale keď sa naozaj ponáhľam a mám nejaký plán, Maco sa rozhodne, že si bude velice angažovane hrkútať o živote so susedkou na dôchodku.

Nestíham poštu, ani obchod. Cestou struhnem aspoň večierku. Beriem Red Bull a tyčinky a pracem sa na zástavku.

A teraz súčasný, najčerstvejší prípad!

* Začína advent, blížia sa Vianoce a ja sa teším ako malé decko. Milujem to obdobie plné tajomna a trblietok. Ako správna žena v domácnosti verím, že s príchodom Ježiška prichádza aj teta z hygieny a všetkým, čo majú bordel, nedonesie žiadne darčeky! A preto sa snažím dokonale upratať tento náš sexi dvojizbák.

Maco má už 4 roky a kreslenie po stenách má už nejaký čas za sebou. A tak si hovorím, že by nebolo zlé konečne omaľovať. Áno. Hipster urban life je síce super cool, ale ja by som už rada žila ako niekto, kto nemá fúzy. Pretože nemám fúzy.

Plán je jasný! Diskdžokej oboznámený a pripravený! Ideme na to!

Prvý deň misie “chceme žiť ako ľudia”, som začala všetko vypratávať, triediť a vyhadzovať. Decko v škôlke = super život. Makám ako o život a ani sa nenazdám, je čas ísť po malého krakena. Aspoň, že som všetko odpratala a prichystala na maľovanie.
Maco sa v škôlke javil ako zdravé spokojné dieťa a tak som si plánovala, čo všetko urobím ďalší a ďalší deň.

A teraz pozor! Dieťa začalo z ničoho nič drhnúť ako sud a sopliť ako, no, neviem ako kto soplí, ale skrátka veeeeľa sopliť. Ustarane ho sledujem už niekoľko dní.

Dieťa sa stále javí ako zdravé a spokojné, akurát že drhne a soplí. Je to presne taká tá choroba- nechoroba. Kedy vašej godzile podľa jej obvyklého výdaja energie, potu a teplote v norme, absolútne nič nie je, ale do škôlky ju samozrejme strčiť nemôžete! Ach! Vitaj, milý RADAR!

Maľuje diskdžokej a maľuje aj Maco. Farba je všade. Aj tam, kde som netušila, že sa môže dostať. Veci sú všade. Aj tam, kde som si myslela, že sa už vážne nič nezmestí. Všetko je všade. Vyše týždňa. Som takmer šedivá. 

Veľký, mi s radosťou oznamuje, že ide osadiť dvierka na kúpeľni. Také tie dvierka, ktoré zakryjú potrubie nad záchodom. Tie dvierka, ktoré neosadil 5 rokov. Tie dvierka, ktoré boli neraz, počas výmeny názorov, mojim silným argumentom. Tie dvierka, ktoré boli v mojich nočných snoch, už miliónkrát dôvodom nášho rozchodu. Neverím! Zázraky sa dejú. A diskdžokej ani netuší, že práve skutočne zachránil náš vzťah.

Triedim šatník. Vyhadzujem handry. Najmä tie, ktoré patria diskdžokejovi. Predsa len, je to dieťa 90-tych rokov a vtedajšia móda nebola teda žiadna sláva. Úspešne som vyhádzala diskdžokejove sultánske gate a mikiny s tučnými rukávmi. Aj všetky polokošele, ktoré sa nosili v roku 2000 so zdvihnutým golierikom, retiazkou na krku a nagélikovanými vlasmi. 

No, diskdžokej nenosí retiazky a nemá si čo nagélikovať, takže bye bye, polokošieľky! Robte radosť iným!

Starostlivo vyberám handru po handre z dvojmetrového vreca a ukazujem ich diskdžokejovi na schválenie. Na môj údiv, som z toho vyšla celkom v pohode. Nechal si iba dve veci, ktoré nemal na sebe už hádam 2 roky.

Tieto sultánske bledé rifle a sexi pásikavú storočnú mikinu. Ževraj si to oblečie, keď pôjdeme na chatu. HAHAHAHA!

NO VIETE SI HO V TOM PREDSTAVIŤ?? :D :D

Aspoň, že som konečne vyhodila jeho sultánske maskáčové kapsáče z tesca, ktoré odmietal vyhodiť celých 5 rokov. Fotodokumentáciu nečakajte. Kapsáče boli v takom stave, že by mi mohol facebook zablokovať príspevok, ako poburujúci.

Pracem byt a robím čo môžem. Skáčem okolo dieťaťa, ktoré je naspídované sviatočnými endorfínmi, stále niečo potrebuje a všemožne mi kazí snahu dokončiť byt. Potom skáčem naspäť k upratovaniu. Upratujem obývačku. Vrátim sa do už upratanej kuchyne a všade okolo mňa sú vločky. Ale nie snehové, ale ovsené. Ten malý tchor totiž nutne potreboval variť a dopadlo to takto. 

Namiesto týždňa a pól, mi misia “chceme žiť ako ľudia” trvala 3 týždne. Ale mám to! Ešte mi ostáva upiecť parížske rožky, ktoré mi diskdžokej minulí rok zakázal, lebo sme boli vraj tuční. “Tuční” sme stále a tak ich môžem s čistým svedomím upiecť tento rok.

Milí Ježiško! Na Vianoce si najviac prajem zdravie a lásku pre svoju rodinu. A ešte si prosím odsťahovanie sa z dvojizbáku, pretože sa nedá upratať a nikdy tu nebudem mať lustre a teta z hygieny ma bude nenávidieť. Ďakujem.

Drahí moji! Ďakujem Vám, že ma čítate a prajem Vám tie najkrajšie Vianoce na svete! Ľúbte sa a robte si zo života srandu. A rodičia nezabúdajte, že aj keď nás tí malí pekelníci občas pekne skúšajú, sú to tie najväčšie dary, ktoré môžeme pod stromčekom nájsť.

Krásne Vianoce! Nazďooooo :) Vaša Klára