Klára1: „Sedíš v obývačke a reveš pri X Factore. Výborne Klára! Gratulujem ti! Konečne emócie, čo?‟

Klára 2: „Sklapni!‟

Klára 1: „ Plačeš pri dojemných rečiach nekompromisného Simona Cowella, ktorý málokedy ukazuje emócie a pritom je citlivejší a hĺbavejší, než si ktokoľvek myslí. Nevidíš sa v ňom náhodou? Aha! Stlačil zlatý bzučiak hluchej speváčke. Už si jasná.‟

Klára 2: „Buď už konečne ticho! Čo nevidíš, že chcem proste len revať?‟

Klára 1: „Ty si fakt taká tupaňa? Naozaj si myslíš, že to máš z toho spevu? To by si tu, moja cipenka, nezavýjala ako Rihanna, keď "spieva" life. To máš z toho -life- moja, zo života. A láskavo prestaň do seba sŕkať tie sople. Je to nechutné a lezie mi to na nervy. ‟

Klára 2: Ja viem, nemusíš mi to tu analyzovať ty chytraňa, nie som hlúpa. 

Vediem uštipačný rozhovor sama so sebou a sledujem svoju sexy "urban" obývačku. Na stenách abstraktné maľby od uznávaného maliara emócií s nekonečne modrými očami ako oceán, ktorý vystupuje pod umeleckým menom Maco. Na žehliacej doske ležia dokrčené kárované košele a moje nové kockované šaty. V rohu izby stojí lampa, ktorá má potrhané tienidlo. Potrhal ho sám maliar Maco, keď sa plne oddal umeleckej tvorbe. Iba on a fixka. Zo stropu visí opustená holá žiarovka, ktorá svieti ako o život. Cez posledné slzy, ktoré mi tečú po tvári sa usmejem a schizofrenicky si nahováram, že mám aspoň žiarovku, ako momentálny zdroj svetla v mojom živote. 

Oblial ma náhly pocit šťastia. Bola som rada za svoje slzy. Tie potoky, čo mi tiekli po lícach boli dôkazom toho, že vo mne ešte všetko načisto nezomrelo. Rozradostená týmto poznaním kráčam do kúpeľne, nech si opláchnem tvár. Pozerám do zrkadla a som prekvapená. Na to, že som pred chvíľkou rumázgala ako hrdinka z romantickej drámy, nie som takmer vôbec rozmazaná. So zvláštnym  druhom radosti a s vedomím, že mám city a dobrú špirálu, som si šla ľahnúť. 

Som.

Som dcérou mojich rodičov. Môj otec to vzdal. Bol to vážne skvelý týpek. Momentálne mi drží vedľa seba miesto v nebi. Bol to taký ten chlap s vnútorným prežívaním, pri ktorom nikdy neviete, na čom vlastne ste. Našťastie som bola práve ja držiteľkou daru, vnímať jeho hlbokú lásku a city, ktoré tak urputne držal v sebe. Moja mama, tá mi zase vie povedať všetko to, čo robím zle. Dokáže to odrapotať aj odzadu, aj vo veršoch a dokonca aj keď ju prebudíte uprostred noci. 

Som žena. Žena, ktorá sa ženou musela stať a ešte vždy som v procese. Učím sa  dôverovať, odovzdať a prijímať. Mám taký skromný pocit, že keď sa to naučím, príde situácia, kedy sa to budem učiť znovu a znovu a potom ešte raz. Pretože tieto veci sa ľudia skrátka učia nepretržite celý život.  

Som študentka a škola ma naozaj baví. Teda, tento rok menej, ako ten minulý. Je to preto, že tento rok nič moc necítim a tak si na svoju radosť z minulého roka aspoň spomínam.
Som majiteľka svojho vesmíru a svojich snov. Akurát, že som sa v ňom úplne stratila. Prestala som sa nadchýnať pre svoj život a svoje nápady. Nekompromisne som ich šupla do šuplíka "raz to urobím". 

Som frajerka. A ešte k tomu diskdžokejská! Má to svoje špecifiká, nebudem vám klamať. Vyžaduje si to istú turbo dávku sebazaprenia, trpezlivosti a schopnosť vypnúť zdravý rozum ! ( o tom, aké to je byť diskdžokejskou frajerkou som písala TU )
Snažím sa frajera nechať vyspať. Keď je unavený, je to zlé. A tak každé ráno bojujem s dieťaťom po ceste do škôlky, ktorá normálne trvá 10 minút, ale nám trvá 40. Niektoré dni sme s malým zavretí v izbe aj do obeda a snažíme sa byť čo najviac potichu. Čakám, kým sa otvoria dvere na obývačke a tŕpnem, aký verdikt si vypočujem od hlavy rodiny. Väčšinou je to niečo ako „ Och Bože, málo som spal,‟ alebo ešte lepšie, „ Do riti, som prespatý, bolí ma hlava.‟ Fantázia, pán diskdžokej! Neviem, na čo sa snažím.
Keď vidím, že malá godzila má svoje dni, pracem sa z bytu v skorých ranných hodinách, lebo viem, že by sme to zavretí v izbe vážne nedali. Popritom som spotená a v duchu ďakujem Bohu, že dal ľuďom Rexonu. Som vystresovaná a veľmi často aj hladná. Ale snažím sa, aby nebol hladný aspoň malý a veľký. Oni, keď sú hladní, je to taká malá katastrofa. A tak varím. Tak často, ako sa mi dá. Lenže varenie pri dieťati je ďalšia malá katastrofa. Je to, ako keď si maľuješ mihalnice a popritom si umývaš zuby a ešte ti v tom niekto klope na dvere. Niekedy sú to banálne cestoviny, ale pozor, nielen na tanieri. Sú po celej kuchyni, pretože malý Maco veľmi naliehavo a nutne potrebuje variť tiež. Inokedy sa mi podarí aj taká fajná pipľačka ako lasagne. (O tom, ako vyzerá po takomto varení kuchyňa, taktne pomlčím.) Celá natešená čakám, čo na to frajer, a on ? Vraj je to FAJN, až na ten údený syr na vrchu. FAJN? ... V tú chvíľu ho mám chuť zabiť, ešte aj za jeho chuťové poháriky!
Často sa ma pýta, či som nakŕmila rybičky, ktoré vraj kúpil Macovi. Aspoň to alibisticky tvrdí a všemožne sa snaží zakryť fakt, že je vlastne vášnivý akvarista. Keď poviem, že som ich nenakŕmila hnevá sa, že ich mám v paži. Keď ich nakŕmim hnevá sa, lebo som im údajne dala priveľa krmiva.
Ako správna žena, periem. Musím povedať, že periem rada. Vyžívam sa v tom, ako bielizeň vonia a je čistá, rada ju vešiam a milujem nakupovať akúkoľvek drogériu vrátane potrieb na pranie. To mám ešte z dôb, kedy som ovládala od slova do slova reklamné spoty na pracie prášky a zabávala som tým návštevy. A ako správna žena, periem aj svojmu frajerovi oblečenie do práce. Na diskotéku. (Neverím, že som toto napísala :D )Mám celkom v merku čo si oblieka a aj to, koľko toho bude na víkend potrebovať. Tušíte správne, ak si myslíte, že čierne várky sa u nás v práčke točia prioritne. Prisahám, že víkend čo víkend má všetko života-dôležitého čisté! A AHA!!! Jeden sveter, ktorý si na párty neobliekol čo je rok dlhý som nechala v čakárni, v koši na bielizeň. Môj sexy diskdžokej sa vykotrmáca z obývačky s tým, že kde má ten a ten sveter, že si ho chce zajtra obliecť! Áno! Ten jediný sveter, čo som neoprala si chce milostivý pán obliecť! CHÁPETE TO? Pozerám na hodinky, 22:00. Hovorím si, dobre, risknem to, oželiem hodinu spánku a pustím práčku. Keby náhodou suseda zavolala mestských nevadí, dnes som sa predsa cítila celkom sexy, hádam ich ukecám. Keď nie, v chladničke je kamoš Hubert a na chladničke ďalší kamoš Gin, ktorý dostal diskdžokej na narodky. Nevadí, koniec koncov, za tú pustenú práčku môže on. A keby už nič nepomáhalo, zvediem ich. Aspoň konečne vyskúšam rýchlovku na jednu noc a ešte k tomu s mužmi v uniformách. ( :D :D) Smejem sa na tom, čo mi beží hlavou, popritom som nasratá, že musím prať jeden sveter a rezignovane púšťam práčku.
Som mama. Každý deň milujem svojho syna viac a viac. Neustále ma prekvapuje a vyráža mi dych svojim postrehom, roztomilosťou a tým, že mi je obrovským učiteľom. Príroda to geniálne vymyslela.
A potom sú tu dni (tých je väčšina), kedy nemilosrdne potrebujem Rexonu (Ja viem, zase ten pot.) víno, kávu, čokoládu,  výchovného poradcu, osobného maséra, tetu na upratovanie, psychológa, ktorý by mohol byť povoľný a sexy a antidepresíva. Áno! Aj to je život matky.
Moja malá godzila je najúžasnejšie stvorenie aké poznám a ja sa zamýšľam, čím som si zaslúžila takýto dar. Dávam mu všetko čo mám, ale aj tak mi vŕta v hlave, či je to dosť. Mávam úzkosti, či som dobrá matka, či robím naozaj všetko čo môžem a či to, čo robím, stačí. Klasika. To sme my, ženy. Nikdy nie sme spokojné.
Som Klára. A som... Kto vlastne som? Melodráma bežných dní a neustále uspokojovanie potrieb mojej rodiny ma uvrhlo do zabudnutia. Zabudla som kto som. Zabudla som na seba. Už ani netuším, čo mám rada. Autopilot zapnutý. Fungujem. A to je teda prúser! To vám poviem.
Viem len, že som niekde na samom konci rebríčka. Syndróm super ženy ma prepadol nepripravenú. V nádeji byť super matka, super žena, super frajerka, super študentka a výkonná, úžasná, vtipná a bla bla bla, som úplne zabudla, kto je Klára. Zabudla som na to, že som super žena, už len preto, že sa ráno zobudím, usmejem sa a milujem svoju rodinu. Zrazu mi došlo, že nemám pevnú pôdu pod nohami a nič z toho, o čo sa snažím, nemá zmysel práve preto, že veci sú vždy o niekom inom a nie o mne. Preto už teraz takmer nič necítim. Alebo len nechcem?

Keď som skoro pred rokom (neverím, že už je to tak dlho) písala na svoj blog o tom, že rok 2017 bude rokom, kedy znovu nájdem samú seba, netušila som čo to presne znamená. Bol to iba pocit. Pocit, ktorý časom dostal presné kontúry i farby. Trápi ma už len otázka ako? Čo treba robiť?
Úprimne? Naivne som si myslela, že postačí chvíľka oddychu, skvelá kniha, nohy vo vzduchu, zopár dobrých filmov a výživných masiek na tvári. Bože môj! Vážne? A to ani nie som blondína.
Misia, nájsť samú seba je bolestivá, nechutná, odporná, ťažká, oslobodzujúca, čarovná, poučná, nádherná. Niekto hľadá samého seba tak, že odcestuje do Indie, na Bali, medituje, plače, smeje sa a premýšľa a čistí a upratuje. Tak, ako z filmu Jedz, modli sa a miluj. Niekto ide na púť do Santiaga de Compostela a vykráča sa k poznaniu. A ja hľadám samú seba niekde na trase od umývačky riadu k práčke. Po ceste dvíham hračky a dávam pozor, aby si Maco náhodou nepostrihal prsty. Má totiž strihacie obdobie vďaka čomu máme po celom byte roztrúsené malé papieriky. Možno samú seba nájdem, kým ich budem vysávať. Alebo to nechám tak a objavím sa, keď sa budem brodiť po byte ponorená do malých postrihaných papierikov. Hľadám sa v momenty, kedy malý 3 minúty nekričí "MAMI" a veľký 3 minúty nekričí "MILÁČIK", a náhodou to časovo zladia. Hľadám sa v objatí nikotínu na balkóne, keď pozerám na stromy a hlavnú cestu plnú áut. Premýšľam kto sú tí ľudia, čo sedia v autobusoch a kam idú, kam smerujú. Balkón je taká moja chvíľa. Je to jediné miesto, kde sa môžem na okamih schovať pred vlastnou rodinou. Mylne si myslíte, že takým miestom je aj záchod. (Mamy vedia! :D )

Som Klára Stratená, teší ma. Klára je ale "fighter"- bojovník, ktorý nemá v povahe vzdávať sa! To ani náhodou. Pochopila som, že proces "hľadám samého seba" nie je jednorázovka. Nikdy neviete, kedy začína, ani kedy končí. Nie je to ako ísť do práce od - do, a mať obednú prestávku.
Cítila som, že musím pokračovať. Že to musím urobiť.
Prebudiť hrkotajúcich kostlivcov v mojej skrini a hodiť s nimi reč. Pozrieť sa im na doráňané kosti a natrieť ich hojivou masťou z levandule, ktorá upokojí krvácanie a zaoblí drsné hrany. Vziať kostry do náručia a pozrieť sa im do otvorov pod nadočnicovými oblúkmi , kde boli kedysi oči, a z malej dierky, odkiaľ číha hlboká tma, prečítať zápisky ich duší. Chytiť kostru, ktorej sa nekonečne bojím a zatancovať si s ňou valčík za súmraku. Sedieť s kostrami v kruhu a hrať hru, hádaj na čo myslím. Hladkať ich lebky mojimi rozpálenými rukami a počúvať ich dokonalý spev, ktorý ma bolí a otvára rany. Rany, o ktorých nechcem nič vedieť. Držať ich krehké kosti a svojim ľudským nedokonalým hlasom spievať moju pieseň, ktorá mi bolestivo cibrí sluch, až som schopná počuť hlas mora a šum motýlích krídel. Hrať puzzle a rozpadnutý hrudný kôš, ktorý patrí kostre plnej lásky, poskladať v silnú hruď. Dovoliť im dotknúť sa môjho tela, malými kostičkami prstov. S krikom a plačom, celá od krvi, zavrieť ich v tej veľkej skrini a utekať pre nimi rýchlosťou svetla, hustým lesom. A potom sa v stave bez duše, pomalými neistými krokmi vracať späť a nadávať si takými vulgarizmami, ktorých ani jedna žena nie je schopná, kým nerozdrapí dvere na tej prekliatej skrini. Potkýnať sa o konáre stromov a s hrôzou zistiť, že kostry sú priviazané o moje členky.  Plná výčitiek sama voči sebe, znovu otvoriť veľký šatník, kde sú miesto šiat zavesené tajomstvá.
Prekročiť hranice a pokladať otázky, na ktoré kostry odpovedajú veľavravným mlčaním. Nechať ich, nech ma pevne držia. Za prsia, za hlavu, za nohy. Až kým sa neprestanem zvíjať od bolesti na zemi a môj nekonečný vreskot neustane v zabudnutie. Mať silu držaťkostry pevne v náručí. A vydržať! Vydržať, kým sa ich kosti budú bolestivo obaľovať mäsom. Vydržať, až kým im na hlavách nevyrastie posledný vlas, až kým im nevyrastie posledný zub múdrosti.

Nemyslím si, že som jediná, ktorá momentálne nosí priezvisko Stratená. Možno je okolo nás oveľa viac pánov a slečien Stratených, než si myslíme. Možno by sme to na nich nikdy nepovedali. Možno aj ty nosíš toto meno. Možno si manželka, možno si večne slobodný starý mládenec. Možno si matka, otec.
Viem jedno. Ak ma nabudúce prepadne úzkosť z toho, že svojmu dieťaťu nedávam všetko, čo môžem, spomeniem si na tento blog. Blog o tom, že to najdôležitejšie, čo dávam svojmu synovi a sebe, som ja. Nič viac, nič menej. Deti si nebudú pamätať, či mali dokonale zladenú detskú izbu, drahé oblečenie, najlepšie dovolenky ďaleko od domova. Nebudú prepočítavať bio stravu a lety lietadlom na lásku. (Toto nie je žiadny knockout pre biomatky, ani pre zdravú stravu - poznatok redakcie)
Deti si budú pamätať ako sme sa rozhodovali, ako sme padli na dno a znova vstali. Budú poznať všetky naše neduhy a svetlé stránky. Talenty aj zlozvyky. Budú vedieť ako meníme postoje, ale aj to, keď budeme na všetko kašlať bez ochoty a schopnosti makať na sebe. Budú si pamätať ako žila ich mama a otec. A čo je podstatné, oni sa to od nás naučia.
My potrebujeme seba. Naše deti potrebujú nás. Nič nie je pre nich, pre nás, tak dôležité. Ani matrac s pamäťovou penou, ani ergonomická stolička, ani barefootové topánky, ani veľa hračiek a ani bio jablko. Preto. Pozrite sa svojim kostlivcom do tváre a začnite s tým čo najskôr. Je to totiž beh na dlhú trať.
A ty Klára, vráť sa už. Chýbaš mi! Chcem ťa, milujem ťa. Prisahám, že budem na teba dobrá a budeme spolu skákať na Beyoncé po posteli.!

Ďakujem, že ste ma dnes čítali! LAV JUUU! Vaša Klára :)