Nazďo!
Nepísala som. Dlho. Pravdupovediac dôvodom nie je len to, že mám toho veľa. Nemala som chuť a ani inšpiráciu. Riešila som veci, ktoré ma bolia a nedajú mi spávať. Chcela som sa o tom zmieniť, no nikdy som nenašla tie správne slová. A potom mi to došlo....
AKÉ SPRÁVNE SLOVÁ??? Kedy si sa Klára starala o to, či sú tvoje pocity pre okolie vhodné alebo nie. Kedy sa to stalo, že si takto samú seba hodila o zem a premýšľaš nad tým, či máš právo cítiť to , čo cítiš. Kedy si prestala veriť na zázraky?
Skrátka, podviedla som samú seba. A to je teda silná káva.

Stojím pred dverami. Veľké, obrovské dvere hrubé aspoň meter a vysoké až niekam do neba. Sú drevené, no napriek tomu z nich sála chlad. Sú silné a pôsobia nedobytne. Keď na ne padnú slnečné lúče, priznajú im zamatový lesk a množstvo hlbokých rýh obklopených zaschnutými slzami. Keď ich objíme tmavomodrý závoj súmraku, odrážajú sa v nich milióny hviezd. Úchvatný pohľad, ktorý mi berie dych. Nikdy predtým som také dvere nevidela. Sú jedinečné. Jediné svojho druhu.
Páčia sa mi. Priťahujú ma. Magnetizujú ma. Sú to moje dvere. Dvere plné tajomstiev, ktorými som posadnutá. Milujem tie dvere. Milujem to srdce, ktoré sa za nimi skrýva a z času na čas tíško šepká niečo tomu môjmu. Sústredím sa na rytmus jeho tlkotu. Je rovnaký, ako tlkot môjho srdca. Fascinuje ma tá kompatibilita. Ten okamih, kedy si uvedomím, že to srdce je vyrobené pre mňa a je jediným dôvodom, prečo ešte vždy pred tými prekliatými  dverami stojím.
Áno, ako posledná chudera.
V pravom hornom rohu na dverách sa ligotali pavučiny, ktoré hlásili jasnú správu. Tieto dvere veľmi dlho nikto neotvoril.
Hľadím priamo pred seba. Na kľučku so zámkom, do ktorého pasuje starodávny kľúč.
Kľučka je mohutná, studená, odliata z ťažkého kovu a zdobená symbolmi, ktoré začínajú rozprávať príbeh. Príbeh, do ktorého patrím.
Jediný symbol svietil ako zlato, spomedzi všetkých ostatných. Symbol označujúci premenu k lepšiemu. Víťazstvo svetla nad tmou a dňa nad nocou. Poznám ho snáď len z rozprávok o princeznách a rytieroch, o zlej kráľovnej a temnom drakovi, ktoré mi hovorievala mama. V rozprávkach vždy víťazí dobro nad zlom. Ale je to tak aj naozaj? Existuje ešte nádej?
Keby som bola malým dievčatkom, nepochybovala by som. Už som však veľké dievča poznačené skepsou dospeláka.
Stisla som kľučku. Jej chlad ma zamrazil až do špiku kostí. Na stotinu sekundy mnou prebehol mráz, akoby ma chladný kov tuho objal zo zadu. Dvere boli zamknuté. Nedali sa otvoriť.
Najskôr som myslela, že je to len na chvíľku a tak som si s tým nerobila starosti. Po nejakej dobe mi však došlo, že tie dvere jednoducho chcú byť zavreté. Zavreté predo mnou, pred láskou a pred zodpovednousťou. Až som pomaly pochopila čo sa tu deje.

Vyschlo mi v hrdle. Nebola som schopná vydať ani hlások. Ruky som mala vo vreckách a pripadala som si sama na svete. Jediná, ktorá stojí pred dverami. Prišlo mi nevoľno a to, po čom som túžila najviac, bolo prepadnúť sa niekam hlbšie než len pod zem a už nikdy nič necítiť.
Kričala som. Plakala som. Nahlas a zúrivo som trieskala o chladné drevo. Inokedy som zas nechtami škriabala ako hladná mačka, ktorá túži po teple. A  niekedy, keď už som nevládala stáť, zložila som sa na zem k mojim dverám, ktoré som toľko milovala a potichu sa modlila k všetkým Bohom planéty. Boli zavreté. Zakaždým.  A ja som pred nimi stála a neopúšťala ma nádej na svetlý zajtrajšok.
Z času na čas ma prepadol zvláštny pocit, že sa na mňa každý díva a každý to vidí. Tú chuderu, čo len stojí a čaká na zázrak, ktorý je v nedohľadne. Vtedy som chcela byť neviditeľnou alebo minimálne slečnou neznámou v dave ľudí chodiacich okolo. Inokedy som sa hnevala. Hnev na dvere ma celú pohltil, akoby vo mne už nič dobré neostalo. Stála som pri dverách a ignorovala som ich. Tváriac sa, že žiadne dvere nie sú. Bol to však výsmech. Akoby som sama sebe napľula do tváre riadny kus žltého sopľa! Skrátka zúfalá situácia so zúfalými činmi.
Zúfalstvo sa však stupňovalo niekam, kam som myslela, že nikdy nedôjde. Začala som sa obzerať. Rozhliadala som sa po iných srdciach a iných dverách, ktoré okolo mňa prešli potichu a nenápadne. Robila som to natruc a len tak, neuvedomujúc si prehĺbenie vlastného poníženia. Akože pozrite sa dvere, tie ktoré toľko milujem a do ktorých som vložila všetko, čo mi bolo sväté. A pozri sa srdce cez to kukátko, cez ktoré ma sleduješ! Kašlem na vás! Nie som zúfalka! Nepotrebujem vás!
Každé iné dvere a každé iné srdce si však nad sebou niesli výkričník. A v mojom srdci zlámanom na kúsky, boli samé otázniky. Plač striedal hnev a hnev striedal krik a krik striedalo zúfalstvo. Dlhý čas. Príšerne dlhý čas.
Stojím pri dverách už štvrtý rok a mám pocit, že moje stopy sa otlačili do betónu pred nimi. Sama netuším, prečo mi to toľko trvá. Prečo som sa už dávno nezvrtla na topánke a nedala im zbohom...
Je tu ešte jedno srdce, srdiečko. To malé srdiečko bijúce tak rýchlo a živo udáva situácii vyšší zmysel. Hodnú chvíľu som premýšľala, čo urobím. Kvôli sebe a kvôli nemu. Malému srdiečku. Ležali sme pri dverách a túlili sa k sebe, aby nám nebola taká zima. Cítila som, že musím byť silná, že moje malé srdiečko ma potrebuje silnú. Po tvári mi tiekli tiché slzy a padali na mňa kvapky teplého dažďa. Mala som pocit, akoby aj nebo so mnou plakalo a chcelo ma ohriať. Možno bol tým dažďom môj otec, môj anjel v nebi.
Náhle som vstala. Vzala som svoje srdiečko za ruku a prenikavo som hľadela priamo do kukátka na dverách! Nech to srdce, čo ma tak trápi vidí!! Vedela som, že ma sleduje. Pozerala som sa dlho a prenikavo, ako keby to bolo poslednýkrát. Moje oči hovorili za mňa. Pomaly som sa otočila a zišla dolu na ulicu. Prvýkrát som od mojich dverí odišla a zrazu som mohla dýchať. Zrazu som všetko videla jasnejšie. V hlave sa mi premietali ryhy so zaschnutými slzami, ktoré sú na dverách a došlo mi, že tie dvere to jednoducho inak nevedia.Že prosto neboli schopné byť otvorené. Že tie hlboké ryhy tam niekto predtým zanechal. A možno som to bola ja sama. Veľmi dávno v inom čase a na inom mieste. Neviem.
Prestal ma ovládať bohapustý hnev. Prestala som dvere vidieť ako obrovské a nedobytné. Zrazu som im bola rovná. Rovnako dôležitá a rovnako úžasná. Vynorila sa mi spomienka, keď som ich videla prvýkrát. Keď spôsobili v mojom srdci aj v mojom živote prevrat. Ešte vždy sa mi rovnako páčia. Ja som si tie dvere kedysi vybrala. Ja som sa pri nich rozhodla stáť aj napriek tomu, že boli zavreté. Ja sama. Nik ma predsa nenútil. Dýchala som čoraz svižnejšie a necítila som sa taká unavená.
Zrazu sa stalo niečo, v čo som už ani nedúfala. Ozval sa príšerný zvuk pripominajúci škrabanie nechtov o tabuľu. Kúdeľ prachu, ktorý sa vznietil do ovzdušia ma na malú chvíľu úplne oslepil. Dvere sa otvorili. Naozaj sa otvorili. Moja druhá polovica, moje milované srdce, ktoré bije na rovnakej frekvencii. Stálo tam. Nahé. Také, aké je.
Neverila som vlastným očiam. Stálo vo dverách a čakalo na mňa. Dúfala som, že sa rozbehnem a začne hrať šťastná pesnička a celá ulica nám bude tlieskať. Ako v lacnom americkom filme. Nič z toho sa nedialo.
Stojím na ulici ako prikovaná, neschopná urobiť krok. Kto vlastne som? Chýba mi stará Klára. Tá, čo verila v zázraky a čarovnú silu lásky. Pri dverách som sa naučila viac než dosť. Dvere mi ukázali moje ďalšie schopnosti a naučili ma väčšej pokore. No vzali mi samú seba. Vzali mi nádej. Vzali mi vieru v zázraky. Dovolila som im to. Podviedla som sa.
Stála som pred nimi hodiny, dni, noci, roky a bohapusto som sa snažila uspokojiť ich potreby. Ale čo ja?
A teraz sa odo mňa očakáva, že sa jednoducho nadýchnem a skočím k tomu srdcu, čo sa roky skrývalo za dverami a teraz sa tvári, akoby bolo všetko v poriadku. Nevyronilo ani jednu slzu, ktorú by som videla a cítila. Neviem či ma chápe. Neviem či si dostatočne uvedomuje rozsah škôd v mojom vnútri.
Stojím tam na ulici pred dverami, hľadím na srdce a na moje stopy otlačené v betóne a premýšľam. Nechávam si čas, ktorý potrebujem ako kvetina vodu a slnko. Moja individualita, moja vášeň, entuziazmus, zanietenie mne vlastné, môj bezstarostný úsmev, moja hravosť, moja viera v zázraky ma zožierajú z vnútra. Toto všetko som mala na rozdávanie. Toto všetko som mu chcela dať. No nemala som ako. A teraz mám. Ale premýšľam, či vôbec chcem. Potrebujem sa znovu nájsť. Potrebujem znovu cítiť seba. Tú, v ktorej svete je všetko krásne a úžasné možné! Tú, v ktorej svete je najvyššou hodnotou láska a rodina. Tú, ktorá verí v zázraky. Keď to znova nájdem, odovzdám to môjmu srdiečku. Je to totiž to najcennejšie, čo mám a to jediné, čomu verím a čo mi dáva zmysel.

Nechávam ťa hnev. Choď a rozplyň sa ako prach v povetrí. Púšťam ťa strach a beznádej. Choďte a leťte do neznáma. A ty, zúfalstvo, vezmi krik za ruku a odíďte spolu niekam, kde vám bude lepšie. Ďakujem, už vás nepotrebujem. Staré veci a staré krivdy nechávam zapadnúť prachom, ktorý už nebudem utierať. Staré rany nechávam zahojiť a nebudem ich nasilu škrabať.  Nechávam to všetko symbolicky v starom roku.
Zbohom rok 2016.
Ďakujem, že si tu bol.
Vitaj rok 2017. Rok v ktorom to budem znova ja.

Prajem každému z Vás úžasný a kúzelný nový rok 2017. Nech je lepší než ten predošlý. Nech je plný zázrakov a nech ste v ňom vy! Ozajstní a takí, akí sa máte radi.

Ďakujem za všetko
Vaša Klára.

Vidíme sa v novom roku :) :)