Tak znela téma na sloh od našej slovenčinárky niekedy na strednej. Odmietla som to napísať. Odmietla som klamať samú seba a zbytok sveta aj keď len na papieri. Dostala som 5ku. Vztýčený prst a napoly ustaraný a napoly výhražný pohľad mojej najmilejšej slovenčinárky Natašky naznačoval, že ani nemám skúšať nenapísať to na druhý termín! A bola by som to neodovzdala ani po druhýkrát, keby ma o 3tej ráno nezobudila zo spánku prvá veta! Svoj domov milujem a zároveň nenávidím.....

Vtedy. Niekedy na strednej a niekedy v 18stich ma moja slovenčinárka donútila zamyslieť sa nad tým, čo som už dávno zamietla pod koberec. Pojem domov som vedela vysvetliť absolútne bravúrne no pocit "domov" mi niekam unikal. Domov sú ruky na ktorých smieš plakať? Čo to vôbec znamená?

Môj domov bol na dovolenke. Opaľoval sa a ruky mal niekde hlboko vo vreckách. Neunúval sa ich vytiahnuť, ani keď som to bytostne potrebovala. A neunúva sa dodnes. Pravdupovediac, ani sa mu nečudujem, že na tej dovolenke ostal. 

Milovala som svojich rodičov. Milovala som svojich súrodencov. Milovala som spoločné Vianoce, ktoré sa však rokmi menili na ligotavú frašku. 

Mama a otec. Ich vlastný tanec duší ich zamestnával viac, ako čokoľvek iné. Asi bol pre nich dôležitý. Alebo len nevedeli prestať, lebo pesnička sa spúšťala stále od začiatku.Myslím, že tým tancom bolo tango. Prudké a vášnivé. Ale aj smutné a melancholické. Niekedy pripomínalo súboj. Tango plné majetníckej a podmienenej lásky a všetkých zdvíhačiek, aké si len viete predstaviť. Bol to ich priestor, ich tanec. Ja som bola len na okraji. Celé som to sledovala niekde spoza zárubne, niekedy z gauča a niekedy v noci z mojej vlastnej postele. Nechápala som to a ani som to chápať nechcela. 

Celé mi to začalo dochádzať až keď som stretla svojho tanečného partnera a začala som tancovať vlastný tanec. Na začiatku, som sa snažila prispôsobiť sa jeho krokom. No nejak sme sa nevedeli zladiť. Jediné, čo som vedela tancovať,bolo to prekliaté tango. To bojovné, vášnivé a majetnícke tango. Prudké figúry, zdívačky a potom premety po zemi. Kopanie nohami a oheň v očiach. Tancovala som ho sama. Červená ruža vo vlasoch a krásne pohyby rukami. Videla som, že ma sleduje a nemôže mi odolať a keď sa priblížil,začala som ho viesť. Potom spevnil postoj a na malý okamih viedol on mňa. Hudba sa v tú chvíľu zmenila. Bola svižná, veselá a bezstarostná. No pripadala mi plytká. Bolo to niečo ako quickstep. Chvíľu to bola príjemná zmena, ale príliš ma tie kroky nebavili. Utekala som preč od svojho partnera cez celý tanečný parket. Zaujala som postoj Bohyne s červenou ružou vo vlasoch,tancovala svoje tango a po tvári mi tiekli slzy. Na druhej strane tancoval on svoj bezstarostný quickstep no bolesť v jeho očiach ho prezrádzala.Zdieľali sme jeden tanečný priestor a naša rozličná hudba sa niekde v strede prelínala v neznesiteľný hluk. Sledovali sme sa, chceli sme sa, no nedokázali sme tancovať spolu. Bol tu však ešte niekto, kto nás sledoval.Spoza zárubne presne tak, ako kedysi ja svojich rodičov. Bol to Maco. Náš malý dokonalý Maco, ktorý kričal tak, že prekričal celý ten nepodarený hluk, čo sme spojením hudby tanga a quickstepu vytvorili. Kričal tak, že sme prestali tancovať a hluk sa stratil niekde v priestore. Hodnú chvíľu som ležala na zemi. Schúlená do klbka, plná strachu a beznádeje som sa poddávala slzám a emóciam.Keď som konečne zo seba dostala všetko von, pozrela som sa na nich. Stáli tam, na druhom konci tanečnej sály.Môj partner a môj syn. Pomaly som vstala nespúšťajúc z nich zrak. Chcela som sa rozbehnúť a objať ich a plakať v ich náručí no niečo ma držalo na mieste ako priklincovanú. A tak som len  stála a snažila som sa ich prečítať. Čo si asi myslia, po čom túžia.... Maco na mňa naliehavo hľadel. Poznám ten pohľad! Už dlhú dobu mi nedal spať. Vedela som, čo chce.Chce aby som prišla k nemu.  

Urobila som pár nesmelých krokov vpred. Čas akoby sa zastavil a na chvíľu sme existovali zase iba my. JA a ON, môj partner. Môj Martin. Stretli sa nám pohľady a on ku mne načiahol ruku. Aj on chcel aby som prišla. Panebože on to nevzdal a ja, zdá sa, tiež nie. Urobila som ďalšie kroky vpred, no on stál na mieste. Stál a čakal s rukou natiahnutou smerom ku mne. A ja som kráčala. Pomaly a neisto. Zastavila som sa v strede tanečného parketu. Moje ja, moja červená ruža vo vlasoch a oheň v očiach mi nedovolili posunúť sa ďalej. Uprene som sa zahľadela do očí svojej lásky. Niekde hlboko akoby až na dno jeho duše. Pochopil presne to, čo som sa mu snažila povedať bez slov. Quickstep zrovna nieje tanec pre mňa. V sále bolo ešte vždy ticho a napätie by sa dalo krájať. Bolo počuť len tlmené dýchanie a tlkot troch sŕdc. Martin vyzeral akoby premýšľal. Neponáhľal sa, doprial si čas. 

Medzitým som postrehla ako môj syn stojí presne v strede parketu a čaká. Bol tu! Pri mne. A mňa zaplavil neskutočný pocit šťastia. Odľahlo mi. Prirodzene som sa vystrela akoby som sa pripravovala na začiatok niečoho nového. Martin sa pohol a jeho kroky boli rýchlejšie, než som čakala. A odzrazu tu bol. Stál a bol pripravený. Niekde z ticha začala znieť hudba. Ani tango, ani quickstep. Tá hudba bola iná, nepoznala som ju.Pripomínala mi rumbu. Bola pomalá, romantická, plná lásky ale aj vášne a harmónie. Páčila sa mi, akurát som nevedela ako sa mám hýbať. Martin zaregistroval paniku v mojich očiach. Pritisol si ma bližšie k sebe, vzal ma za ruku a urobil krok do strany. Ja som ho nasledovala. Skrátka, nechala som sa viesť.Prvýkrát vo svojom živote.Páčila sa mi tá voľnosť. Zrazu som bola ľahšia a nemusela som premýšľať nad krokmi, išlo len o to cítiť rytmus. Tak ako tancujú ženy. Skutočné ženy. Martinov pohľad prezrádzal, že aj preňho je táto pozícia istým spôsobom nová.Hudba hrala čoraz hlasnejšie. Aj jej melódia bola jasnejšia a mne sa páčila ešte viac, ako predtým. Maco už pri nás nestál. Videla som, ako sa vzdialil do svojho priestoru a vyžaroval kľud. Už nás ani uprene nesledoval, iba sem tam letmým pohľadom skontroloval situáciu.

Ja a On sme tancovali svoju rumbu. Ja som sa čoraz viac usmievala a tým som Martina povzbudila k lepším výkonom. Bola som šťastná a moja červená ruža vo vlasoch ,oheň v očiach a zrazu aj v srdci dostali nový rozmer. A za to som veľmi vďačná!

Domov. Priestor, ktorý mama a otec vytvoria pre svoje deti. Nie luxusným nábytkom ani skvele vybavenou detskou izbou. Ale ich vzťahom, ich tancom duší. Je to dôležitejšie než čokoľvek! Pretože ten tanec, priestor, vzor domova si so sebou raz odnesú a budú naň spomínať. 

Väčšina je na vás ženy! Pamätajte, že nikdy nieje neskoro! 

A hoci je muž ten čo vedie, nezabudnite mu naznačiť, ktoré kroky sa vám páčia, aby ste to boli stále vy!

Ďakujem, že ste ma dnes čítali. Krásnu nedeľu prajem :)