Práca v kaviarni je sranda. Teda aspoň pre mňa. Niesom veľký profesionál /asi aj víno by som vám naservírovala svojim spôsobom, nehovoriac o mojich "dokonalých" abstraktných kapučínach/ ale s ľuďmi mi to celkom ide :) A hlavne ma to baví. Práve kaviareň Čáry Máry, kde pracujem je také poloalternatívne miesto, ktoré v pohode znesie moje poloalternatívne čašnícke umenie :D Skrátka. Mám svoj štýl. A musím povedať, že sú zákazníci, ktorých zbožnujem a vždy sa teším, keď ich vidím prísť. Trebárs aj do plnej kaviarne.

ON je sympaťák s prirodzenou autoritou a charizmou, ONA je neprvoplánovo krásna žena s humorom, kreativitou a obaja sú osobnosti! A sú super.
Začalo to zľahka. Kávičku prinesiem??? Po treťom raze som sa už pýtala "Ako vždy?" A potom som sa už ani nepýtala...Priniesla som lungo, espresso a dve citrónové vody plus dve guličky za to, že sú to oni! Od začiatku som cítila, že sú v pohode a môžem kľudne utrúsiť nejakú srandu a nebudú si myslieť, že som padla z jahody. A tak to aj bolo. ONA bola tehotná a vyzerala krásne. A keďže ja som si už odrodila, ľahko sme našli spoločnú tému. A potom množstvo ďalších. Niekedy sa tak zakecáme, že keď príde nový zákazník alebo sa ozve už narodená dcérka, ani sa mi nechce od ich stolu. Asi by som mohla povedať, že sú to kamoši.

Sedela som na terase, malý mi spal v kočíku a ja som vypisovala adresu školy na obálku. Ružovú obálku. Neviem presne, čo mi to napadlo. ON a ONA akurát vchádzali do kaviarne tak sme sa pozdravili a hneď sme sa spontánne pustili do reči. "Posielam do školy ružovú obálku a cítim sa jak pravá blondína" utrúsila som. "A kam idete na školu?" opýtala sa ONA. "Na žurnalistiku" odpovedala som. "To vážne? Ja mám vyštudovanú žurnalistiku. Môžme si tykať? "povedala ONA. NO! A už bol zajac v klobúku alebo had v šálke! :D Ako chcete.
Hneď mi došlo, prečo to medzi nami tak funguje. Že sme naladení na jednej vlne. A po prečítaní jej knihy, ktorú mi o pár dní priniesla do kaviarne som to pochopila ešte viac.
Poznáte to, keď vám niekto príde do života a prinesie niečo v ten pravý čas? :)

BARBORA DAXNER: STRATENÉ NÁLEZY

Pozrela som na obal knihy. Hneď ma zaujal. Ruka s hodinami a na ruke vytetovaný zlatý hieroglyf Anch. Symbol života pozemského aj večného. ŽIVOT. ČAS. ŽIVOT POZEMSKÝ. ŽIVOT VEČNÝ. ČAS. ŽIVOT MINULÝ.RELATIVITA.STRATENÉ NÁLEZY...
Už samotný obal knihy vám napovie hlavné posolstvo ak sa naň pozriete lepšie. :)

Čítať som ju začala vo vlaku, keď som cestovala na východ a mala som konečne čas iba sama pre seba. A nezavrela som ju po prvej kapitole! Nie preto, že som chcela potešiť jej autorku, ale preto že ma vážne dostala. Nebudem vám písať reprodukovaný príbeh! Je to zbytočné a hlavne vám tým ani zďaleka nepriblížim jeho výnimočnosť. Poviem vám, ako som ho pochopila a čo mi dal.

Tento príbeh je neobyčajno obyčajný. Je reálny a zároveň nie. Dôverne ho poznám ale aj nepoznám. Je to život. Táto kniha je podľa mňa plná duality, konfliktu, jednej aj druhej strany mince, jing a jang na papieri.
Chvíľu máte pocit, že je to len príbeh jednej zamilovanej redaktorky, ktorej sa z času na čas dejú zvláštne veci a potom sa zamyslíte a začnete chápať súvislosti vo vašom živote. Pri jej čítaní som sa cítila presne ako hlavná hrdinka. Nevedela som či čítam knihu o Nine alebo o sebe a svojom živote. Pri tejto knihe som sa smiala aj plakala. Pripomenula mi niečo, čo už dávno viem. Žijete normálny život a beriete, čo prináša. Ale potom sa niečo pokazí  a niečo nieje tak, akoby ste chceli. Začnete sa pýtať prečo? A je len na vás, či odpovede naozaj chcete vedieť alebo nie.
Tak o čom tá kniha naozaj je?

Pre tých čo majú radi hádanky....

Niečo sa končí, niečo sa začína.
Pýtam sa prečo? Strach ma obíjma.
Nechcem to vedieť, odhádzam preč.
Stojím na mieste. Hľadím len vpred.
Srdce mi krváca, nemôžem spať.
Nechcem sa klamať, musím vstať.
Pozerám do zadu a potom späť.
Krúti sa mi hlava v žilách mám jed.
Padám na dlážku, zrazu som nahá.
Ubolená vstávam aj to sa stáva.
Zbadám sa v zrkadle. Som tam celá.
Už sa viac nepýtam, už som pochopila.
Púšťam ťa s láskou kam len chceš.
Milujem ťa navždy, veď ty vieš.

Pre tých čo neradi čítajú medzi riadkami.... O ŽIVOTE :) Ale upozorňujem, že túto knihu naozaj treba čítať tak trochu z vrchu.

Drahá Barbora! VEĽMI TI ĎAKUJEM! Za tvoj čas a energiu, ktorú si do diela vložila! Za to, že si mi ju darovala ako darček. A za to, že píšeš! Si skvelá. A tvoja kniha tiež. Ďakujem ti, že si mi zas pripomenula aké to je, čítať niečo dobré. Čítať knihu, vzdychovať jej vôňu a nasávať jej múdrosť. Niet pochýb, že Stratené Nálezy mali skončiť u mňa na polici! :) Veľmi rada si kúpim tvoju ďalšiu knihu a keď ju prečítam, určite dám vedieť!

Takže vám všetkým vrelo ODPORÚČAM!!! STRATENÉ NÁLEZY ! NUDA TO ISTO NEBUDE! Je to napínavé a nebudete vedieť prestať! A POZOR! NIEJE TO ŽIADNA PLYTČINA!

Ďakujem, že ste ma dnes čítali. Krásny víkend všetkým!

P.S. Moje verše berte s rezervou! Nieje to nič svetoborné viem. Ale kniha plná symbolov ma proste donútila vyjadriť sa trošku symbolicky! :) Nazďo!