Bola som bezprostredná, trošku drzá, plná entuziazmu, neskazená dospeláckym "nedá sa". V mojom svete bolo všetko možné a neexistovalo niečo, čo by som nezvládla. Celá som horela od lásky k nemu. Bolo to dokonalé. Presne také, ako keď stretnete spriaznenú dušu. Áno mala som za sebou pár amerických romantických filmov a tak som si naivne myslela, že budem šťastná do konca života. Ako v rozprávke. Kráľ, kráľovná a malé princiatko na ceste. Budeme žiť v zámku , prechádzať sa po záhrade a nič podstatnejšie sa už asi diať nebude. :D /zlatá som bola :)/
Bola som dievčatko. Dievčatko, ktoré čakalo dieťa.
Zrazu sme sa ocitli v zámku a ja som zistila, že musím dvíhať ponožky a utierať prach. A ešte variť, žehliť, upratovať, chodiť na nákupy a milión ďalších povinností. Kráľ chodil zarábať peniaze a ja som bola v zámku sama. Nebola som opustená, len som čakala kedy príde, aby som mohla žiť svoju rozprávku. No tá sa nejak vytratila. A ja som už bola čoraz menej a menej dievčatkom. Nestihla som sa spamätať z toho, že by som mala byť ženou a už som bola matka. Bolo to šialené. Ale aj krásne a poučné. Postupne som pochopila, že ponožky ani dosku na záchode riešiť netreba. Že je to vlastne to isté ako tona mojej kozmetiky v kúpeľni. Naučila som sa tie ponožky dvíhať s láskou, lebo je to to isté ako keď mi Martin ide kúpiť večer melón do tesca, lebo mám naň takú chuť, že som presvedčená, že ak nebude, tak do rána umriem túžbou po melóne :D. Naučila som sa úcty a vďaky. Myslela som si,že keď nájdem "toho pravého" tak všetko pôjde samo. Myslela som, že keď niekoho tak veľmi milujem tak ma nič nezlomí a vlastne žiadna prekážka ma nepoloží, lebo je prítomná láska. A tá všetko prekoná. Áno prekoná, ale iba v rozprávkach. Nechápala som ako láska môže meniť podoby, alebo sa len tak vytratiť. To, čo teraz cítim k Martinovi, je úplne iná láska ako bola na začiatku. Je menej nápadná a menej vášnivá. Je reálna. Je rozumná. Je bez podmienky. Je hlboká. Som pripravená ho z lásky nechať ísť svojou cestou, keď to bude chcieť on alebo ja. Nepotrebujem ho vlastniť ani väzniť. Nechcem aby bol nešťastný. Pretože ho milujem. A milovať a vážiť si ho budem do konca života ako otca môjho dieťaťa. Ako svoju spriaznenú dušu. Ako muža svojho života. Ako muža, čo mi zmenil život.
Poznáte to, keď na frajerku a frajera zvyknete odvrknuť. Nechaj to! Dones mi. Urob mi! Nerob. Však si to môžem dovoliť. Veď je to môj frajer preboha. Ja si myslím opak! Prečo sme mnohokrát milší na cudzích ľudí v práci, v škole...kdekoľvek, a doma na svojho najbližšieho dudreme, lebo však som s ním každý deň. Poďakujem zajtra. Vyznám lásku zajtra, teraz sa to nehodí. A teraz ani nemám čas. /čas je na toto vždy. Nikdy nevieš kedy ti milovaná osoba, môže len tak odísť.VLASTNÁ SKÚSENOSŤ! -poznatok redakcie/
Veď to je totálny paradox! Práve partnerovi/partnerke by sme mali ďakovať, byť milí ba dokonca najmilší. Kto iný si to zaslúži viac? Ja viem, že niekedy sa to nedá. Že máme zlý deň, alebo baby svoj týždeň. Alebo vás proste frajer tak vytočí, že ste pripravená ho do 5 minút pobaliť a vysťahovať:D Ale mali by sme to aspoň skúsiť. Naučiť sa žiť, čo najkrajšie ako sa len dá. Pretože nič, čo ten druhý pre vás robí nieje samozrejmé. Ani to keď vstáva k dieťaťu. Áno dá sa na to pozrieť tak, že je to aj jeho dieťa. Ale ja sa na to pozerám tak, že mi pomohol a naozaj ďakujem. Toto je to, na čom teraz pracujem. Byť namilšia a najusmiatejšia na svojho disdžokeja.
Inak keď sme pri tej vďačnosti. Mám jeden tip. Keď máte zlý, negativistický a vlastne úplne na hovno deň. Na všetko dudrete a všetci za všetko môžu... stíšte sa a začnite ďakovať za všetko, čo len viete vymenovať. Je neskutočné, ako tým človek za chvíľku zmení svoje naladenie. Získa späť na chvíľu odloženú pokoru a uvedomí si zas a znova ako sa vlastne má dobre.
Vzťahy.
Všetko je o nich.
A kto si ešte stále myslí, že nie, a kľudne môže mať všetkých ľudí na háku /aj ja som si to kedysi myslela/, potrebuje asi ešte dospieť, rásť, učiť sa . Ľudia sú učitelia a skúšky. Všetci vo vašom živote. A najmä tí, s ktorými to je zlé alebo neľahké.
Nedávno som zdieľala na facebooku urývok o spriaznenej duši. O partnerovi vašej duše. Bolo tam napísané niečo v zmysle: Ľudia si myslia, že keď stretnú svoju spriaznenú dušu, všetko je úžasné a všetklo dáva zmysel. Myslia si, že je to vlastne tá konečná zástavka v hľadaní životného partnera. Ale nieje to tak. Partner vašej duše, vám je zrkadlom. Prinúti vás pozrieť sa na seba, poníži vaše ego, nakopne vás a potom veľmi často odchádza. /samozrejme nieje to pravidlo/
ZA MŇA ABSOLÚTNY SÚHLAS. Vôbec nepochybujem o tom, že to je pravda, lebo presne toto teraz žijem. Mám svojho parnera duše a poviem vám úprimne, niekedy mi to dáva zabrať.
Už ani neviem spočítať koľkokrát som chcela z tohto vzťahu utiecť. Nie preto, že by nebola v mojom srdci láska, nie preto, že by to bolo zlé, ale preto, že je to ťažké. Zbabelá Klára. /chvalabohu sa vzdávam len chvíľkovo/ :)
Takto nejako vidím vťahy ja. Keď na ňom nepracuješ, nemôžeš čakať výsledky. A pracovať na vťahu znamená pracovať na sebe :) A zase sme len tam pri vlastne osobe! :)
Ja viem že to dnes nebola žiadna sranda, ale keď vonku prší mám vždy hlbšie myšlienky! :) Ja vám ďakujem za pozornosť a prajem každému srdce plné vďačnosti a pozrite sa na svoj vzťah bez hnevu a niekde z vrchu! Stojí to za to. Nazďo :)
P.S. Peknú, lenivú, upršanú no napriek tomu usmiatu nedeľu vám prajem ! <3
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára