ON: Si drzá Klára. Veď aj ten chalan to o tebe povedal.
JA: Ostala som ticho. Rozplakala som sa.

Predsudky. Je to sranda ako ľahko sa dostanete pod nejakú nálepku alebo do nejakého vreca. Obzvlášť ja :D Vymenujem vám hneď niekoľko. Namyslená. Drzá. Afektovaná. Hlúpučké decko.
Je ich možno ešte viac, ale venujem sa len tým najčastejšie menovaným.
Čo k tomu povedať...
Už od škôlky som nebola v obľube. Obzvlášť v dievčenských kolektívoch. Vždy som bola buď sama alebo s chalanmi. /Tí menej riešia/ Maximálne tak s jednou až dvoma kamarátkami. Veľmi často som bola terčom ohováračských a nenávistných dievčenských spolkov.
Keď som bola malá,chodila som domov k mame s plačom. Zo škôlky. Zo školy. Moju citlivú detskú dušu to skladalo niekam hlbšie, než len na zem. Nechápala som tomu. Mama mi vravievala: "Klára kašli na to. Im to robí dobre vidieť ťa takto." Priznám sa. Rady od mami mi nedávali zmysel. Ako sa na to môžem vykašľať? Veď sa nemám s kým hrať. Veď sa nemám s kým smiať....
A tak som si v sebe už od malička pestovala pochybnosti, hnev, sebaľútosť a nedôveru. Nič moc pre ďalší zdravý a šťastný život, čo poviete?
Tento môj detský problém nevedel nik vyriešiť. Ani ja. Ani mama. Ani otec. Ani učiteľka v škole. NIK! A tak som proste bola len tá nechcená, neľúbená a nepochopená Klára spolu s kopou ďalších prídavných mien. Doteraz si pamätám ako som sa už v takom malom veku cítila sama a nemilovaná. Najprv som sa snažila silou mocou mojim "kamarátkam" v škôlke a v škole zapáčiť. Robiť všetko tak, aby som vyhovovala ich podmienkam. A tak som sa snažila. Robila som všetko, čo chceli aby som sa s nimi mohla hrať. Hovorila som ako ony. Správala som sa ako ony. Chcela som od rodičov rovnaké peračníky, tašky a voňavé guličkové lesky na pery. Už vtedy mi to prišlo stupidné ale nemohla som si pomôcť. Veď ma párkrát zavolali na narodeninové oslavy. To už niečo znamenalo. "Asi som bola fakt zlá, keď sa so mnou nik nebavil. A teraz som už dobrá, keď som mohla ísť na oslavu. " šlo mi hlavou. A potom sa na mňa zase vykašlali. A potom zase nie.
Prišla puberta a miesto plaču prišiel hnev. Bola som plná zlosti! Zlosti, ktorá musela ísť niekedy von. A vtedy začali moje "ja" riešiť už aj rodičia. Klára si drzá, neporiadna, zlá.......................................... !
Hádajte čo som robila? Bola som ešte horšia. Na ľudí, na rodičov, na seba. "Prečo mám byť na ľudí dobrá? Prečo sa mám snažiť? Aký to má zmysel? A sú ľudia dobrí na mňa? Kedy boli na mňa vlastne dobrí?" -môj postoj dievčaťa v puberte. Dievčaťa, ktoré potrebovalo pomoc, no tá neprišla. Úplne sa chápem. A vôbec sa nehanbím za to, ako som vtedy myslela.
A tak prešlo komplikované obdobie a ja som šla na strednú. Hovorila som si, že začnem od znova. S čistým šťítom. Zaprisahala som sa, že budem sebavedomá, nezávislá a hotovo! A tak som sa aj prezentovala. Hovorila som nahlas svoje názory. A bolo mi to vlastne všetko jedno. Fungovalo to. Na strednej to bolo podstatne lepšie. Aj keď samozrejme sa zvýšil počet ľudí, ktorí mi dali nálepku NAMYSLENÁ! :) Smiala som sa tomu. Bola som chodiaci komplex a ľudia si to nevšimli. Vedela som to uhrať tak, že som sa až sama sebe divila. Bola som si totiž veľmi dobre vedomá toho, že ľudia nemajú radi zakomplexovancov. Majú radi usmiatych, nezávislých, vtipných a úprimných ľudí. Zakomplexovanci to nikam nedotiahnu. A na to som bola príliš cieľavedomá, aby som dopustila fakt, že kvôli tomu, že sa vlastne neznášam to nikam nedotiahnem. Chápete? výborne premyslená taktika, ktorá fungovala. Ľudia sa so mnou bavili :) Nebola som sama. Fungovalo to však len na okolie. Prišla som domov, ľahla do postele a vedela som že sa nechcem. Že sa neľúbim. Že viem vymenovať tisíc vecí, ktoré by som okamžite zmenila. Vedela som že niesom najškaredšia ani najhoršia. Ale nechápala som prečo sa nemôžem donútiť mať sa rada. Bola to situácia z ktorej som nevedela von. Samozrejme, že som hľadala riešenie. Mala som "The secret" obdobie. Čítala som stovky kníh o pozitívnom myslení, o tom ako to funguje v živote. Áno. Lepila som si papieriky na zrkadlo o tom aká som krásna a ako sa milujem. Hádajte čo? Vôbec nič. Bolo to niečo také, ako keď ti príde domov zaklopať Brad Pitt a strašne mu smrdia nohy a ty sa naňho pozeráš a snažíš sa doňho zamilovať a necítiť ten smrad. Proste absurdné!
A tak som stále zotrvávala v roli nezávisláčky Kláry, ktorá má vždy na všetko odpoveď a vždy hovorí svoj názor nahlas a nikdy ju nič nepoloží! Ani keby neviem čo!
Potom prišiel Maťo. Potom zase Maco. Odišiel otec. A potom som bola....no nazvyme to v úplnej riti! :D
Už sa nedalo nič hrať a ani to už nemalo zmysel. Musela som sa postaviť tvárou v tvár svojej vlastnej nenávisti k sebe. Musela som sa nájsť. Prebrať za seba zodpovednosť. Pochopiť sa. Nesúdiť sa. Dalo mi to toľko práce ako nikdy. Ale dnes keď idem spať, zaspávam s tým, že by som na sebe fakticky NIČ NEMENILA! :) :) :) Myslím v pravej podstate! /Jasné, že si človek vždy niečo nájde ako napríklad nejesť toľko sladkostí....atď :)/

Samozrejme, že som bola drzá. Aj som niekedy prestrelila, lebo mi moja huba z času na čas ide rýchlejšie, ako hlava. Aj som bola neúctivá k starším, ktorí si síce dovolili, ale tým, že som argumentovala proti nim som sa vlastne správala rovnako hlúpo. Samozrejme, že som hovorila svoje názory aj vtedy, keď to vôbec nebolo treba. Ale bola to škola. A vďaka všetkému čo sa stalo od detstva až do teraz som sa naučila to, čo som sa mala. Milovať samú seba. So všetkým a bez podmienky. Pretože bez toho sa plnohodnotne žiť nedá. A možno ma ľudia toľko súdili, lebo som súdila ja samú seba. Neviem.
A zase majme Boha pri sebe. Som živel. Som oheň. Chodiaci temperament, ktorý ešte vždy nemám úplne pod kontrolou. Som nápadná. Som extrovert. Ľudia ma asi budú vždy riešiť viac. Ale som s tým zmierená. :) A už som si aj zvykla, čo si budeme hovoriť.

ON: Si drzá Klára. Aj ten chalan to o tebe povedal.
JA: Ostala som ticho. Rozplakala som sa.
JA: Chalan, ktorý so mnou prehodil jednu vetu aj to nejaký vtípek....Ani sa so mnou nebavil, len si to tak vydedukoval a ty to tu teraz povieš ako nejakú dogmu. Veď sa pozri na mňa! Mám to v tvári! Kto mi uverí nejakú pózu roztomilého dievčatka? Ak si takú ženu chcel, mal si si takú nájsť.
JA: Ja som proste taká Martin! Nikdy nebudem premilene milučká hýkať nad každým kočíkom a hladkať každého psíka a pýtať a zaujímať sa o každého človeka. To aká som je akože viac drzé, ako usmievať sa ľuďom do tváre a potom ich za chrbtom riešiť a ohovárať? Ale o takých nikto nepovie, že sú drzí! Lebo sa usmievajú. Síce falošne, ale aj to sa počíta.
ON: Ostal ticho.

Bola to pre mňa podpásovka. On ma predsa pozná! Pozná ma vôbec? Nezazlievam mu to. Veď som bola drzá polku života. A ujde mi niekedy aj teraz. Ale komu nie? A koniec koncov najťažšie vo vzťahoch a v živote je prijať SEBA a DRUHÝCH TAKÝCH AKÍ SÚ! Jediný, koho keď budeš riešiť a oplatí sa to si TY SÁM!

Ja vám prajem krásny večer a úspešný týždeň :) Ľúbte sa! A hrabme si každý na svojom piesočku :) NAZĎO!