Niektorým, bez vysvetlenia, láska odíde...
...
Sedela som oproti nej. V šálke horúci bylinkový čaj, na
stole múdre obrázky z čias, ktoré si nik z nás nepamätá, no predsa
všetci vieme, že jestvovali, v jej tvári teplý, hrejivý pohľad. Taký, aký
sa objaví párkrát v živote každého z nás presne vtedy, keď to
najmenej očakávame, ale najviac potrebujeme. Hrejivý pohľad môžete zažiť
kdekoľvek. V autobuse po ceste z práce od vysokého čiernovlasého
cudzinca s dokonale rovnými bielymi zubami a hlbokým tajomným
pohľadom. V obchode s potravinami, od staršej dámy, ktorá práve obchádza
regál s čajmi a kávou. Od kolegu, ktorý vám do kancelárie prinesie
voňavú štrúdľu a prehodí pár záhadných slov o jeho včerajšom rande.
Od upratovačky, ktorá vám podrží dvere, keď zadychčaní vchádzate do školy, vyzdvihnúť
dieťa z družiny. Nezáleží na tom, kto, ani kde, vás takým hrejivým
pohľadom obdaruje, dôležité je len to, aby ste si ho zapamätali a nechali
teplo ľudských očí, ľudského súcitu, ľudskej spolupatričnosti vpísať hlboko do
svojho srdca. A vnímali. Vnímali celou svojou dušou, že ten pár-sekundový teplý
pohľad, ktorý by sa mohol tak ľahko a mylne javiť ako bežný, len zdvorilostný, patril
vám. Áno! Vám! Tebe! Čo si práve myslíš, že si na svete sám. Och, aké naivné je
myslieť si, že my ľudia spolu komunikujeme len slovne.
A ja, práve vtedy, keď som si myslela, že som sama na
svete, som taký hrejivý pohľad plný výživy dostala. Od nej. Objímala ma očami. Boli
bezodné a múdre. Obkolesené vráskami, z ktorých, ak naozaj poznáte
pravú nádheru hlbokých rýh na ľudských tvárach, dali by sa vyčítať roky plné
smiechu, týždne temných chmúr plných bolesti, kopy strachu, ešte väčšie kopy
odvahy a život sám. V celej svojej kráse, majestátnosti, presne taký,
aký je. Sedela som u nej v kuchyni na stoličke. Vydesená. Čerstvo
rozídená. Sama na svete. Pod chvíľou som si odpíjala z vrelého čaju, nechávala
som sa objímať jej očami a počúvala som jej slová, ktoré boli ako balzam
pre moju dušu. Ešte vždy to mám pred očami. Akoby som bola u nej na
návšteve včera podvečer a nie presne pred rokom. Dívala sa na mňa, priamo,
bez okolkov, a na tvári mala zvláštny druh úsmevu. Taký ten úsmev, ktorý
sa objaví na perách ľudí, keď zrovna čítajú vašu dušu, nie slová, ktoré
hovoríte. Povedala: „Vieš... bol raz jeden lev. Žil na vidieku spolu s ovcami.
Spával s nimi v košiari, jedol s nimi na lúke a behal s nimi
po nekonečných pláňach. Myslel si, že aj on je ovca. Jedného dňa, ako sa tak
prechádzal po lúke spolu s ovcami, dobehol k priezračnému jazeru,
ktorého voda bola taká číra ako sklo. Vonku bolo horúco a tak sa lev
rozhodol, že sa z vody napije.“ Sledovala som jej oči a nemohla som
dýchať. Hltala som každé jej slovo a nespúšťala som z nej zrak. V tú
chvíľu, akoby čas vôbec neexistoval. „Lev sa priblížil k jazeru, sklonil
hlavu a ostal zarazene hľadieť na hladinu. V jazere, čírom ako sklo,
uvidel svoj vlastný odraz tváre. Akoby hľadel do zrkadla. Videl, že vyzerá
celkom inak, než ovce. Uvidel, že je niekým iným. Je lev! Nie ovca,“ pokračovala
naliehavo. Moje oči sa zaleskli, tep sa zrýchlil a napriek tomu, že moje
vlastné telo ma pálilo zvnútra, kožu som mala pokrytú zimomriavkami. „Ty si ten
lev, Klára. Práve si sa pozrela do hladiny
jazera, ako do zrkadla,“ hovorila pomaly, no dôrazne. „A už to viac nejde
popierať,“ doplnila som šeptom. Súhlasne prikývla. Hodnú chvíľu sme na seba bez
slova hľadeli. Ja, ohromená skutočnosťou, že som sa konečne uvidela. Ako ja.
Levica. Ona, ohromená tým, že som to o sebe nevedela. A možno som to
len vedieť nechcela. Lúčili sme sa vo dverách. V rukách som tuho stískala malú
modrú knihu, ktorú som jej dočasne šľohla z knižnice. Vtisla som jej bozk na
líce. Zastavila ma, svojou rukou pridržala tú moju a zabránila mi tak v odchode.
Prenikavo na mňa pozrela a povedala: „nezabudni na to, čo si sa dozvedela!
Je to veľmi dôležité a veľmi dobré.“ Prikývla som a stratila som sa v tme.
V ten večer, kráčala som vysvietenou chladnou
januárovou ulicou ako niekto iný. Niekto, koho dôverne poznám, no predsa, akoby
som bola sama sebe cudzou. Vydesená z tej sily a ohromnosti, ktorú,
bohvie prečo, nepoužívala som roky. Kráčala som chladom so vztýčenou hlavou, v ktorej
sa mi, ani sama neviem prečo, premietla myšlienka na jednu štipľavú diskdžokejovu
vetu. Vryla sa mi niekam hlboko do srdca bez toho, aby na to dostala povolenie.
„Nevieš ma dosť dobre reprezentovať,“ povedal mi po nejakej výmene názorov na hotelovej
izbe v Amsterdame. Pravdepodobne by teraz namietal, že som to vytrhla z kontextu.
No mýlil by sa. Toto nie je veta, ktorá sa dá len tak ľahko vytrhnúť z kontextu.
Aj skúsený tréner politickej rétoriky by mal zaiste problémy, keby sa o to
pokúšal. Dodnes si pamätám trpkú príchuť tých slov. Akoby som bola príveskom na
kľúčoch od jeho postavenia. Och, ako sa mi to len bridilo. Akoby v živote išlo
o to, zabezpečiť si instantnú fikciu vlastného obrazu osobnosti v očiach
druhých, a nie o realitu v očiach tých, ktorí za to stoja. Och,
aký hnev mnou vtedy lomcoval, kvôli tej povrchnosti. Cítila som jeho páľavu na
vlastnej koži, keď som kráčala chladnou ulicou, akoby som v tej hotelovej
izbe práve bola. Vonku bolo sotva nula stupňov, no mnou sa valila láva. Spomínam
si celkom presne, čo som si v tej chvíli, v tmavej hotelovej izbe pomyslela
hneď po tom, ako to vyslovil. Ležala som na posteli a svoje päste som tuho
zatínala. „Akoby som aj mohla? Akoby som ťa aj mohla reprezentovať, keď by to bolo
pravdepodobne omnoho lepšie, než reprezentuješ ty sám seba? Akoby som aj
mohla??? Bol by to marketing. Reklama na famózny balík slaných lupienkov z pravých
slovenských zemiakov, no do polovice naplnený vzduchom. To nevidíš, že ti dávam
niečo oveľa cennejšie, než je pozlátko a trblietavý reklamný spot s veľkou
červenou mašľou? To nevidíš, že som ti tým najpravdivejším odrazom? Som tou,
ktorá všade kričí tvoje meno, akoby bolo jediným, ktoré poznám, no tebe ukážem
aj to, na čo sa ťažko hľadí? To naozaj nevieš, čo je viac? Nevieš. Na
reprezentáciu si si mal nájsť slečnu. Nie ženu,“ kričali zbesilo moje
myšlienky. V hotelovej izbe, ostala som
ticho a nechala som jeho vetu tupo visieť vo vzduchu. Pravdepodobne mi
vtedy chcel povedať, že mu nedôverujem a neťahám s ním za jeden
povraz. No na muža jeho rangu, čakala by som, že to aspoň pomenuje správne.
Nemusel by sa potom schovávať za kontext. Pridala som do kroku. Kráčala som do
bytu. Toho bytu, čo mal byť domovom, no aj napriek mojej abnormálnej snahe,
zväčša ním nebol. Do toho bytu, kde ma čakal on, aj on. Malý aj veľký. Do toho
bytu, kde bola všadeprítomná príchuť definitívneho konca a naliehavého nového
začiatku. Kde sa vzduchom vznášal hnev a radosť súčasne. Tam, kde bola
prítomná obrovská panika zmiešaná s veľkým odhodlaním. Odomkla som dvere a z topánok
som si striasla kúsky čerstvo napadaného januárového snehu. „Ahojteeee,“ zakričala
som a nechala som vpadnúť svojho syna rovno do môjho náručia.
...
Nedávno, hojdala som Maca doma na hojdačke. Je to taký náš
spoločný čas, kedy zvyknem variť a viesť s mojim malým zvedavcom
siahodlhé rozhovory o živote, jeho začiatku, jeho priebehu aj jeho konci. Za tie roky, máme na tento rituál vyčlenený
dokonca aj náš vlastný playlist. Mimochodom. Bol by úplne nadupaný, keby
nezačínal pesničkou od Kyga a Seleny Gomez. Maco ten song miluje a ja...pravý
opak. „Mami? Ako sa dá nájsť žena?“ opýtal sa ma Maco. Nedokázala som skryť
úsmev. S odpoveďou som otáľala. Netušila som kde, doriti, sa dá nájsť
žena. Premýšľala som a v hlave som hľadala takú odpoveď, ktorá by
bola pre malého dostatočne uspokojivá. Maco ma zase raz dokonale prečítal. Za
pár sekúnd vycítil, že mienim kľučkovať a tak pritvrdil. Položil mi ďalšiu,
doplňujúcu otázku, aby viac nebolo kam uniknúť. „Mami, kde si ťa našiel ocko?“
opýtal sa a nespúšťal zo mňa zrak. Musela som sa usmievať nad jeho múdrosťou
a odhodlaním. Videla som v ňom samú seba. Zvedavú Kláru, ktorá keď je
rozhodnutá poznať odpoveď na ktorúkoľvek otázku, ani omylom sa nevzdáva. „No...
pri koši, Maco,“ vypadlo zo mňa celkom bezprostredne. V duchu som sa zase
smiala. Nad tým, že mi to malo dôjsť už vtedy, že keď sa niečo začína pri koši,
pravdepodobne to v ňom skôr či neskôr skončí. „S ockom sme sa stretli pri
tom koši pred strojárom. (budova v Martine) Šla som do štúdia strihať hudbu na stužkovú.
To je taká oslava, keď končí stredná škola,“ vysvetľovala som mu svedomito.
Maco zamyslene hľadel. „A to si ťa tam ocko našiel? On si ťa zobral?“
pokračoval Maco nástojčivo. „Nie nezobral. No...vieš...zaľúbili sme sa,“
povedala som. „Mali ste lásku?“ pokračoval Maco. „Áno. Mali sme lásku...“ súhlasne
som prikývla. „Už vám láska odišla?“ opýtal sa. „Odišla. Ostala len láska medzi
mamou a ockom. Nie tá medzi mužom a ženou,“ povedala som úprimne.
Odpovedala som na najťažšiu otázku, ktorú mi za posledný rok Maco položil už
stýkrát, a na ktorú som rovnako veľakrát vždy otvorene reagovala. „Aj ja
si raz nájdem ženu!“ vyhlásil sebavedomo Maco po chvíli. Odľahlo mi, že naša
debata sa ubrala iným smerom. „Áno? Určite si raz nájdeš ženu. A chceš aby
tvoja žena nosila šaty alebo sukne alebo nohavice?“ vyzvedala som netušiac, ako
ťažko som svojho syna podcenila totálne primitívnou otázkou. „Mami! Mne je to
jedno! Nech si nosí čo len ona chce!“ vyhlásil nekompromisne s mierne podráždeným
tónom. Ostala som zahanbená. Takto plytko rozprávať na svojho syna! Fuj, Klára!
Hanbi sa! Týmto spôsobom len ťažko zistíš, aký je Macov typ. „A aké by si chcel
aby mala vlasy?“ skúšala som rozvíjať debatu. „Také ako ty! Dlhé a hnedé.
Keby mala žlté vlasy, tak to by bol pekný prúser,“ povedal a ja som neudržala
hlasný smiech. „A už máš nejakú ženu vyhliadnutú?“ opýtala som sa. „Mami? Ako
môžem mať ženu? Veď som predsa ešte decko!“ odpovedal nechápavo a priviedol
ma k záchvatu smiechu. Už som vám niekedy spomínala, ako nekonečne milujem
svojho syna?
Pri krájaní zeleniny do polievky, myslela som na to, že
Maco je pravdepodobne hetero a na brunety a ešte, myslela som na ten
smetný kôš a naše prvé stretnutie s diskdžokejom. Bol začiatok
októbra. Mala som posledný necelý mesiac sladkých 18. Neposlušné vlasy zopnuté
dozadu, vystretý chrbát a sebavedomý výraz v tvári. Aj keď som ešte
zďaleka netušila, o čom je skutočný život, vedela som, kým som. Poznala
som svoj potenciál. Cítila som svoju silu vždy, keď som kráčala ulicami so
slúchadlami v ušiach a s kopou kníh v náručí. Bola som veľmi
šikovná, priama, ctižiadostivá s jasným vyhradeným svetonázorom. Vedela
som presne, presnejšie než život sám, čo chcem a kam kráčam! Mala som
toľko energie, že by som mohla zásobovať elektrárne. Večne pochabá, pohotová,
rýchla, aktívna, temperamentná Klára, čo sa vždy nekonečne nahlas smiala bez toho,
aby ju čo i len napadlo riešiť, čo na ten rehot povie niekto cudzí, kto
zrovna kráča okolo. Mala som neposlušné myšlienky, šibalské oči, poriadne podrezaný
jazyk a veľké srdce, čo milovalo celý svet. Večne zasnená v romantických
predstavách, veriaca na zázraky, veriaca v život, schovávajúca sa za
nezávislú silnú tvár. Klára s hlbokými hnedými očami, ktoré pravdu
prezrádzali len tým, ktorí vedeli čítať medzi riadkami. Nikdy nerešpektujúca
všeobecné autority a vždy rešpektujúca tie, ktoré si v jej svete
oslovenie autorita zaslúžili tým, kým naozaj sú, nie tým, aký titul zdobí ich
meno. Schopná a fenomenálne odvážna postaviť sa aj tým najväčším krivdám a nespravodlivostiam
sveta. Mysliaca si, že keď vlastní názor, má všetko. Neschopná a neochotná
priznať pred svetom vlastnú zraniteľnosť. Nekonečne vtipná a roztomilo detinská.
Nemajúca strach kráčať vpred. Nepolepšiteľná bohémka s dušou umelkyne. Bezpodmienečne
milujúca neobjavené uličky, hudbu, tanec, umenie, slovo a múdrosť starú,
ako ľudstvo samé. S nosom večne zaboreným v knihách, schovávajúca sa
medzi vysokými policami v knižnici a so zadkom pravidelne zapadnutým
do sedadiel v divadlách. Kaviarenská povaľačka, čo milovala suché biele a akékoľvek
čisté strany, ktoré mohla popísať. Ustavične utekajúca z domu od hádok a dusna,
učiaca sa výhradne deň pred písomkou, nekonečne kráčajúca a hľadajúca. Presne
takou som bola Klárou, keď som ho stretla.
Vyšiel zo svojho štúdia a mieril ku smetnému košu, pri
ktorom sme stáli so spolužiačkou. Posledné razy sme si obe potiahli z cigariet
a zadusili sme ich o okraj smetnej nádoby. Spolužiačka z gympľa,
pragmatická očarujúca modrooká blondínka, presný opak mňa, hovorila, vraj nám
stužkovú bude hrať najlepší DJ v Martine. Keď mi to spomínala,
podozrievavo som dvíhala obočie a moje reakcie sa nachádzali niekde v
škále citosloviec akými sú „uhm“ a „ooo“. Nečudo. Diskdžokejov som mala zafixovaných ako
starších pánov po štyridsiatke, čo stláčajú gombíky niekde na svadbách a oslavách,
vykrikujú do mikrofónu „ruky hore“ a obzerajú tancujúce dievčatá. (Inak. Ďaleko
od pravdy som nebola.) Diskotéky? Tie šli vždy a zásadne mimo mňa. Nikdy som
v nich nevidela žiadnu hodnotu a vlastne, ani zmysel. Smerom k nám
kráčal muž. Vysoký, tajomný a tak trochu smiešny, už na prvý pohľad. Predstavil
sa ako Maťo. Mal na sebe sultánske gate, tmavú mikinu, šiltovku a na nohách
obuté nejaké DC-čka, čo boli hrubým odhadom tak dvakrát väčšie, než jeho
vlastná noha. (Poviete mi, čo to bolo vtedy preboha za módu?) Moje oči sa na
pár sekúnd streli s tými jeho. Och ako by som vám teraz priala počuť ten
môj vnútorný monológ. Pravdepodobne by ste odpadli od smiechu. Dodnes si ho
živo pamätám. „Och bože Klára! To naozaj nemyslíš vážne, že sa mieniš zamilovať
do tohto! Do tohto? Veď si ešte včera rozprávala kamoške na káve, že čo si už
len preboha môže povedať s takým nadržaným tridsiatnikom, čo býva u mamy!
A tento má 30! A má modré oči! Veď ty si si prisahala že sa zamiluješ
do dlhovlasého hnedookého surfistu! Šibe ti? Pozri sa... nosí sultánske gate! A ešte
k tomu z bledej rifľoviny! Existuje
snáď niečo horšie? Och bože dievča. To snáď nemyslíš vážne?! Diskdžokej? Je to
vôbec povolanie?“ Áno. Moje vnútro ešte hodnú chvíľu rozprávalo takého
siahodlhé monológy, no ja som už dávno, od prvej sekundy ako som videla jeho
oči, jednoducho bola v tom. A až po uši. Zvláštne. Ja som sa vlastne
ešte nikdy inak, než na prvý pohľad, nezamilovala. Pripisujem to mojej fakt
dobrej intuícii. Väčšinou viem, že sa s niekým milujem dávno predtým, než
to vie on.
Na druhý deň, mali sme stužkovú. Keď som
vošla v šatách do miestnosti a on ma uvidel, prisahám bohu, čas celkom
stál. Bolo to ako z lacného amerického filmu, ale taká láska občas naozaj
býva. Po stužkovej, skončili sme v strojári na diskotéke. Periférne som
videla, ako ma sleduje. Prehodili sme pár plytkých slov, no keď som sa mu na
dlhšiu dobu zadívala do očí, nekontrolovateľne znervóznel, rozlúčil sa a ušiel.
NORMÁLNE UŠIEL. Na stole si z toľkého stresu zabudol krabičku cigariet.
Vzala som si ju a smiala som sa, že keď ma už rovno nepožiadal o ruku,
aspoň mi nechal cigarety. Odvtedy, nevideli sme sa celý mesiac a pol. Párkrát
sme si niečo napísali na Facebooku. Akože zase pozor! Nemienila som nič
iniciovať. V tomto, vždy som mala jasné hranice a zásady. Buď nech sa
snaží chlap, alebo... nech si jednoducho trhne. Až raz... 26. novembra... sedela som so svojou
vtedajšou najlepšou priateľkou v kaviarni. Z „ničoho nič“, alebo aj kvôli
plánu, ktorý s nami život mal, objavil sa tam diskdžokej. Pozdravili sme
sa. Ja som si musela odskočiť nabiť mestskú kartičku na autobus a keď som
odchádzala, míňala som diskdžokeja stojaceho pri bare. Keď som okolo neho prechádzala
rýchlim krokom, cítila som jeho pohľad na svojom tele. Vtedy som sa seriózne
modlila, nech nezakopnem. Keď som sa vrátila, diskdžokej sedel pri mojej
najlepšej priateľke. Celou cestou späť do kaviarne som vedela, že keď sa
vrátim, nájdem ho presne tam. Neviazane sme sa rozprávali približne hodinu.
Diskdžokej mal na pláne ísť na nejakú výstavu , prepáčte, neviem ako inak by
som to nazvala, než výstava diskdžokejských potrieb. Rozlúčil sa a odišiel.
Približne o pól hodinu mi zvonil telefón. Neznáme číslo. Zdvihla som so
slovami – „Prosím?“ „Dobrý deň, tu je mestská polícia Martin. Slečna Gajdošová,
požívate alkoholické nápoje vo verejnom podniku. Dostali sme hlásenie,“ ozvalo
sa na druhom konci. Ostala som zarazená a tep sa mi zrýchlil. Napriek
tomu, že som mala čerstvých 19 a pred sebou presso s mliekom, na
sekundu som sa zľakla. A tesne potom, začalo mi dochádzať, že si niekto na
druhom konci telefónu robí zo mňa bohapustú srandu. Už si presne nespomínam, čo
som dotyčnému odsekla, no bolo to niečo v zmysle...či mu akože načisto nedrbe
a že nech si okamžite prestane zo mňa robiť dobrý deň! „Ale nieeee. To som
jaaaa, Maťo Drga, vypýtal som si na teba číslo od tvojej spolužiačky. Nakoniec
na tú výstavu nejdem. Môžeme a stretnúť ak by si chcela. Dáme kávu,“
ozvalo sa v telefóne. (Až neskôr som sa dozvedela, že tento telefonát sa
odohral zo záchoda diskotéky, počas robenia veľkej potreby!!!!) ÁNO. VIEM. Tiež som sa divila. No pravdou je,
že presne takúto baliacu taktiku diskdžokej zvolil. Bolo evidentné, že nerandil
extrémne dlho. Náš večer bol kúzelný. Domov som prišla niekedy ráno a spomínam
si, že som zaspala do školy. Na seminár zo psychológie, z ktorej som maturovala,
meškala som asi 15 minút. Rozdrapila som dvere na triede a pani profesorke
som vyhŕkla: „Prepáčte, že meškám. Ale ja som včera stretla svoju spriaznenú
dušu a bola som s ňou do druhej rána. Zaspala som.“ Fungovalo to. Profesorka
vôbec neriešila môj neskorý príchod. Naopak. Začala vyzvedať. (Haha! Ženy! ) Na
druhý deň pozval ma diskdžokej na.... ľudia ani neviete, ako rada by som
napísala, že večeru, ale...on ma vzal na DISKOTÉKU. DISKOTÉKU!!!!! Šli sme
autom do Novej Bane, (Nová Baňa!!! To je niečo ako Čadca, ale ešte trošku
horšie) do podniku, ktorý sa volal... HOŤAPO. Podľa začiatočných slabík druhých
mien majiteľov. (Úúúú, aké nápadité.) Celý večer som sa pozerala na to, ako hrá
diskdžokej pesničky, napríklad aj tú od Neya – Because of you, a potom na
to, ako sa sporo odeté dievčatá z Novej Bane krútia okolo zábradlia. Asi
si viete predstaviť, ako nehorázne som si to užívala. Diskdžokej sa po dvoch
hodinách, ktoré som strávila na stoličke za diskdžokejským pultom otočil ku mne
a povedal: „Vidím na tebe, že ma chceš objať.“ A prvýkrát ma pobozkal.
V HOŤAPE, v Novej Bani. ALE ĽUDIA, PRISAHÁM BOHU, BEZ JAZYKA! Tak
presne takto dopadnú muži, ktorí sú 4 roky bez frajerky. Zabudnú používať jazyk.
Sama neviem, čo som vtedy mala v hlave, v srdci, v nohavičkách, ale evidentne to bolo silnejšie než ja a môj
zdravý rozum. Na ďalší deň mi diskdžokej koktal v štúdiu na zemi. Netušil,
ako sa ma má opýtať, že či by som s ním chcela chodiť. A za to HOŤAPO,
nechala som ho v tom poriadne vydusiť. A nie. Nepovedala som mu
dokonca ani nič také, že na ňom vidím, že by chcel so mnou chodiť. „Len nech sa
trápi chlapec!“ išlo mi hlavou počas toho, ako som sa hrala na úplnú naivku, čo
vôbec nerozumie, čo jej chce diskdžokej tým koktaním naznačiť. A potom...
boli sme spolu. Dobrovoľne a radi sme si z tej najväčšej
intergalaktickej lásky urobili dieťa a žili spolu. 6 rokov aj dva mesiace.
Z myšlienok na to, ako si diskdžokej
našiel ženu a ja muža, ma vytrhla Macova otázka. „Mami? Kedy už bude polievka?
Som hladný!“
...
Takto pred rokom, 8. januára, sedeli sme s diskdžokejom
v obývačke. Hľadeli sme na seba. Boli sme si takí blízki a zároveň na
kilometre vzdialení. Dvaja dospelí ľudia, čo spolu strávili 6 rokov života,
dokonale sa poznajúci, schopní čítať myšlienky jeden druhému a predsa akoby
sme boli dvaja cudzinci, ktorí rozprávajú každý iným jazykom. Bolo niečo málo
po polnoci. Malý Maco odfukoval v posteli. Keď som ho bola kontrolovať a prikrývať,
našla som ho spať s jeho detskou sloníkovou dekou, ktorú má od narodenia.
Mal ju napchatú na bruchu pod pyžamom. Musela som sa smiať. Asi tie rozhovory o tom,
ako vznikajú bábätká zobral až príliš vážne. Keď som mu vyberala deku spod
pyžama, vnútorne som sa chvela. Vedela som, že keď sa vrátim do obývačky, príde
to. To, na čo som už roky zbierala odvahu, to, čo som vnútorne veľmi dlho chcela
a to, čoho som sa vždy najviac na svete bála. Vedela som, že v tej obývačke,
kde nám zo stropu visí holá žiarovka, si s diskdžokejom konečne povieme
holú pravdu. Nahlas. Mali sme približne mesiac a pol od autonehody. Celé
to obdobie ma trápili stavy úzkosti. Prepadávali ma nepripravenú kdekoľvek a kedykoľvek.
Na ulici, v obchode, na gauči alebo v sprche. Zovrelo mi hrdlo,
zrýchlil sa mi dych, šialene mi búchalo srdce a oblieval ma studený pot. Mala
som vždy pocit, že práve určite „infarktujem“ a umieram. Vo vnútri, v mojej
duši, zmocňoval sa ma obrovský megalomanský strach. Panika. Sprchovala som sa
pomaly dvakrát denne, aby som bola čistá a pripravená na prípadný prevoz
sanitkou, alebo rovno smrť. Nech už so mnou nemajú v dome smútku zbytočné starosti.
Bolo to šialené. Dávala som pozor na to, či mám v byte dosť povysávané,
aby si záchranári nemysleli, že som nejaká bordelárka, keď ma prídu
resuscitovať. Kôš na bielizeň v kúpeľni musel byť prázdny, aby som mala buď
dosť čistých vecí do nemocnice alebo aby sa malý s veľkým nemuseli starať ešte
aj o oblečenie, keď budú vybavovať môj pohreb. Vtedy som dokonca aj premýšľala,
že spíšem závet a svoj pohrebný plán. Že by som chcela bielu truhlu, biely
dress code, moje orgány rozdané tým, čo to potrebujú, spievajúci černošský zbor
a akože brutálne vymakaný príhovor. Vtipný a veselý, žiadne tupé
patetické reči. Nevedela som si predstaviť, kto by ho napísal presne podľa
mojich predstáv a tak som si hovorila, že ho napíšem sama. Do závete,
netuším čo by som napísala, asi len to, že všetku kozmetiku a oblečenie,
nech si rozdelí moja mama s mojou sestrou. Keď som nad tým premýšľala,
bolo mi ešte horšie. Pretože som ešte predsa nič nestihla. Nedopísala som
knihu. Nenapísala som Macovi, čo všetko pre mňa znamená a ani to, čo je v živote
najdôležitejšie z najdôležitejšieho. Ešte som ho nestihla naučiť, aké podstatné
je veriť na zázraky, pretože som to na chvíľu sama zabudla. A potom som hovorila
životu, že či by nebol taký láskavý a nemohol by ešte počkať. Áno. Takéto
vedia byť silné všetky psychické nepohody.
K lekárovi som odmietala ísť. Vedela som, že sa mi to
nedeje žiadnou náhodou a aj to, že lieky na „oblbnutie“ nie sú riešením. Pátrala
som v sebe, aj keď sa mi pátralo veľmi ťažko. Istú dobu, povrchne som si
myslela, že za všetko môže autonehoda a moje stretnutie sa so smrťou zoči
voči. Než som sa dostala hlbšie k podstate, trvalo to. „Je smrť naozaj
tou, ktorej sa bojíš Klára?“ kládla som si túto otázku denne. Čo to vôbec
znamená, báť sa smrti? Smrť je rovnakou prirodzenosťou, než vznik života. Smrť
je spravodlivá, aj keď sa nám veľakrát zdá, že nie je. Že, keď umierajú malé
deti, mladí ľudia, že to je niečo, čo sa nikdy nemalo stať. Že keď sa dejú
nehody a nešťastia, že to nemá žiaden logický základ a že život je
len krutým utrpením. Ja sama v sebe viem, že nie je. A že pani smrť
je za to neprávom obviňovaná. Že jej je neprávom krivdené len kvôli obmedzeniu
ľudských hláv. Pretože v srdciach pravdu poznáme všetci. My ľudia nie sme,
ani nikdy nebudeme väčšími než sú zákony prírody, než je život sám. Strach zo
smrti rovná sa strachu zo života. A presne vtedy...mi to došlo. Ja sa
nebojím smrti. Bojím sa toho, že budem musieť naďalej prežívať tento život taká
mŕtva, akou práve som. Že budem ešte ďalšie minúty a hodiny uväznená v tomto
vzťahu, tanci dvoch zblúdilých duší, ktorý ich pomaly zabíja. To je tá smrť z ktorej
som mala takú hrôzu. Dobrovoľne sa rozhodnúť život prežívať a nie žiť, len
kvôli tomu, že mám strach, to nie je smrť, to je samovražda. Rozhodnutie, ktoré
som urobila sama namiesto toho, aby som nechala rozhodnúť život.
Hľadeli sme s diskdžokejom na seba. V izbe ticho
a v tvárach úškrny. „No...“ začal diskdžokej a ja som mu bola intergalakticky
vďačná, že prelomil to nekonečné vražedné mlčanie. „Musíme sa rozísť!“ povedali
sme takmer celkom naraz. Táto veta visela vo vzduchu ako jesenná ranná hmla. Rozplakala
som sa a zároveň som sa nahlas smiala. V hlave mi chaoticky blúdili
myšlienky jedna cez druhú: „Je to tu! Je to naozaj tu! To, čo si už toľkokrát
vyslovila nahlas a predsa si nevykročila vpred. Klára...bojuj. Smelo do
toho. Nemusíš sa báť.“ Vyzerala som ako
regulérny psychiatrický pacient, no nemohla som si pomôcť. Obe tieto emócie,
plač aj smiech, dokonale vystihli to, čo som naozaj cítila. Srdce mi skákalo šťastím
a zároveň ho zvieral strach. Strach z toho byť slobodnou. Nie bez
partnera, bez diskdžokeja, ale strach z toho, byť slobodnou bytosťou. Tou,
ktorou vnútri som, no príliš dlho som ju väznila v tmavej komore bez
svetla plnej hrubých oceľových mreží. Trvalo to nejakú chvíľu, kým som sa
prestala smiať a plakať zároveň. S diskdžokejom sme viedli dlhšiu
pokojnú debatu a rozoberali sme môj a jeho život a aj ten, ktorý bol
aj nebol našim spoločným. Malo to zvláštne čaro aj trpkú príchuť. Odvtedy...
som slobodnou mamou a diskdžokej je slobodným otcom. Keď sme sa
dorozprávali, zapli sme si Akty X, objímali sme sa a obžierali sme sa
čipsami. Robili sme to celé tri mesiace, kým sa diskdžokej odsťahoval a stihli
sme pozrieť komplet všetky časti nášho seriálu, ktorého zvučku musel diskdžokej
poctivo pretáčať, pretože inak, zapchávala som si uši a nahlas spievala. Ako
malé dievča som tú zvučku počula u nás doma. Šialene som sa bála a môj
otec vtedy musel so mnou týždeň spať v posteli! Túto traumu z detstva
som, zdá sa, ešte neprekonala.
...
A tak sme museli s pravdou von. Rodine som to
napodiv nemala problém povedať. Som vychovávaná k otvorenosti. U nás doma
sa nikdy nič nedusilo pod pokrievkou. Zakaždým sme sa otvorene rozprávali aj o takých
veciach, ktoré boli nepríjemné až desivé. Napriek tomu, že som mala prísnu mamu
a otca policajta, bola som tou, ktorá svojim rodičom na rovinu povedala o prvej
sexuálnej skúsenosti, o tom, že som chodila poza školu, o tom, že som
vyskúšala puding zelenej farby, o tom, že fajčím a aj o tom, že
som plánovala (až celé dva dni), že s diskdžokejom mienim otehotnieť a vysokú
školu odložím. Napriek tomu, že som veľmi úprimná a s otvorenou komunikáciou
nemám žiadne problémy, povedať Macovi o tom, že bude mať dve detské izby,
to bol brutálny masaker. Hľadela som mu do očí a videla v nich bolesť.
Videla som tam strach. Cítila som jeho vzdor aj obrovský hnev. Tie dve veľké
hlboké oči ma prenasledovali komplet celý rok s otázkami: „Prečo?“ Trhalo
mi to srdce a žralo ma to z vnútra.
Najväčšou bolesťou pre mňa ako matku je, keď viem, že
ubližujem svojmu dieťaťu a najväčším hnevom, ktorý ako matka cítim je, že
viem, že sa tomu nedá vyhnúť. Každá z nás raz za čas ublíži svojmu
dieťaťu. Aj naše mamy nám veľakrát ublížili. Je to súčasť kolobehu života, ktorý
nám prináša skúšky ako príležitosti rásť.
Maco sa na mňa prenikavo pozeral a ja som sa jeho
pohľadu veľmi bála. Bála som sa pozrieť sa mu do očí a povedať, takto to
cítim, prepáč. „Mami? Prečo už neľúbiš ocka? Prečo už nebývame spolu?“ pýtal sa
ma zas a znova. V kuchyni pri varení. Vo vani. V posteli pred
spaním. Mohla by som zvoliť hocijakú taktiku preto, aby som naoko zmiernila
jeho i svoje utrpenie. No rozhodla som sa, že ho z toho nevynechám.
On si žiadne fejkové rozprávky nezaslúži. On si zaslúži moje srdce na dlani. Pravdivé,
presne také, aké je. A tak... prekonala som strach a bolesť a rozhodla
som sa hovoriť mu pravdu. „S ockom sa už neľúbime ako muž a žena. Ľúbime sa
už výhradne ako mama a ocko a ešte ako super priatelia. S láskou
k tebe to nemá nič spoločné. Tá je tam stále Maco, od ocka aj odo mňa,“
hovorila som mu milióny ráz. „Mami! Ty
musíš ľúbiť ocka! MUSÍŠ!“ plakal v posteli a zatínal päste. (Presne
tu som sa prvýkrát dorevala pri písaní tohto blogu.) Keď Maco plakal od bolesti,
nikdy som mu nehovorila aby prestal. To viete, že by som to najradšej nepočula,
nevidela a nezažila. Extrémne ma to bolelo a takmer vždy, plakala som
s ním. Plakali sme spolu. Veľa a často. Dokola sme sa rozprávali o tom
istom. Že láske sa nedá prikázať aby bola, ale aj o tom, že láska je vždy
a všade. Keď bolo treba plakať mne, neskrývala som si tvár. Ukázala som mu
všetko, celú dušu. On ju nikdy neodvrhol ani neodmietol. Nikdy ho neobťažovala.
Nikdy mi nepovedal, aby som prestala plakať. Nikdy sa nebál môjho hlasného náreku
v kuchyni na zemi, ani tichých sĺz čo padali do vankúša. Silno ma objímal,
prstom naháňal moje horúce slzy a hovoril: „Maminka, neboj sa. My to
zvládneme. Ja ti pomôžem. Ja nám verím.“ (A tu som sa pri písaní tohto blogu
dorevala druhýkrát.) Slovami nedokážem opísať, aký úžasný je Maco. Ako ho
nekonečne milujem a ako si ho nesmierne vážim. Milujem ho celého, presne
taký, aký je. So mnou aj s diskdžokejom vo svojom vnútri. Verím mu a viem,
že to celé bravúrne zvláda a zvládne. Častokrát, pýtali sme sa jeden
druhého, ako sa cítime? Zväčša sme sa zhodli na tom, že to je ťažké. Pravdivo a nahlas
pomenovávali sme si všetky emócie, ktoré sme cítili a nič sme pred sebou
netajili. A za toto sme s Macom, vážení moji čitatelia, EXTRÉMNE
HUSTÍ BRUTÁLNI MACHRI!
Maco postupne cítil bezpečie a lásku v jednej aj
v druhej detskej izbe. U ocka. U mamy. U mňa. U neho. A predsa
u nás, v našej rodine, ktorá sa nikdy a ničím nebude dať
rozdeliť. A to je tá nádhera skutočného života, ktorý je vždy väčším, než
sme my.
....
Hovorí sa, že muži sú ako vlaky. Niekam smerujú, niekam idú,
niečo tvoria. Keď si žena nájde muža, je to akoby sa rozhodla nasadnúť do
vlaku. Vlaku, ktorý má svoju rýchlosť, svoje tempo, svoju vôňu, svoj servis, svoje
zástavky aj svoju cieľovú destináciu. Žena nikdy nie je tou, ktorá by dokázala
zmeniť smer, ktorým vlak ide. Môže len nastúpiť, plynúť a dôverovať, že ju
ten vlak odvezie presne tam, kam má namierené aj ona sama. Spolu s kopou lásky,
šťastia, kríz a hĺbok, ktoré počas cesty zažije. Alebo...môže žena z vlaku
vystúpiť, keď zistí, že si sakramentsky poplietla nástupištia. A keď sa to
stane zistí, že cesta nesprávnym vlakom a nesprávnym smerom bola pre ňu
cennou skúsenosťou, vďaka ktorej si bude vedieť vybrať ten svoj vlak, ktorý ku
nej patrí. Niektoré z nás nastúpia do svojho vlaku skôr, iné neskôr a niektoré
možno aj nikdy, no predsa dostanú poznanie, že všetky tie vlaky, ktoré neboli
pre ne, boli v tie chvíle ich. Niektoré z nás neustále stoja na
chladnom nástupišti a z veľkých rýchlikov im behá mráz po chrbte.
Niektoré z nás neustále nastupujú a vystupujú, neschopné sa
rozhodnúť. K niektorým z nás žiadny vlak neprichádza. Niektoré
nastupujú do menších vlakov, ktoré sú pre ne pritesné. Iné zase nastupujú stále
do rovnakých vlakov, kde zažijú rovnaké skúsenosti, až kým samé nezistia, že pohnúť
sa musia najskôr samé zo svojho nástupištia, inak nemôžu očakávať vlak, ktorý
by tak veľmi chceli.
Aj ja som nastúpila do vlaku. Bol ohromne krásny, no viditeľne
zanedbaný. Emócie v ňom boli zapadnuté prachom, sedadlá vnútri boli
studené a tvrdé, napriek tomu, že ich pokrýval zamat a jedlo tiež
nebolo nič moc. Interiér vlaku bol očarujúci, nádherný a kúzelný, no akoby
bol zahalený dymom. Tušila som, že schováva krásu a nesmierny potenciál,
len sa treba zbaviť tej clony, čo prekáža vo výhľade. A tak...pustila som
sa do toho. Kúsok po kúsku, odhaľovala som nádhery toho vlaku, aby to mohli cez
okná sledovať úplne všetci. Aby to vedel celý svet! Že pod tou dymovou clonou
nachádzajú sa poklady. Pracovala som vo dne v noci, tvrdo a ťažko, až
som si zabudla všimnúť svoje nádhery schovávajúce sa v mojej duši. Tiež
boli zahalené do hustého dymu. Vo vlaku, do ktorého som nastúpila som neustále
riešila dym, ktorého som sa chcela zbaviť a konečne vidieť jasne. No nešlo
to. Nikdy sme sa s vlakom nevideli úplne jasne. Nikdy sme neboli úplne
nahí a úplne bez dymu. A potom... spomenula som si, že keď som doňho pred
7 rokmi nastupovala, moja duša bola zahalená hmlou. Preto, lebo sa chránila. Po
dlhom a únavnom kolotoči, ktorý ma takmer stál život, celkom na poslednú
chvíľu, rozhodla som sa zo svojho vlaku vystúpiť. Pochopila som, že keď chcem
vidieť zamatové sedadlá, cítiť ich teplo a vidieť nádhery interiéru vlaku,
musím byť ochotná a schopná ukázať svoj zamat a svoju krásu. Tomu vlaku,
ktorý príde nabudúce. To bol skutočný zmysel tejto mojej správno-nesprávnej cesty.
....
Na diskdžokejovi som vždy milovala jeho humor a potenciál.
Milovala som ho, lebo som cítila, kým tam vo svojom vnútri je, a aj to,
prečo. Keď mal malý Maco niečo okolo pol roka a viac, diskdžokej sa vybral s kamarátom
na Ibizu. Každý party lover vie, že Ibiza je mekka dídžejingu. Neskutočne som
mu to priala, aj keď som si sama potrebovala oddýchnuť. Vedela som, že táto
cesta je pre neho nesmierne dôležitá. Pamätám si na ten telefonát, akoby sme si
volali včera. Nebol to totiž klasický rozhovor dvoch uštvaných rodičov malého dieťaťa,
čo nestíhajú žiť ako muž a žena o tom, že treba malému plienky, vlhké obrúsky,
"toaleťák" a kávu. Ten telefonát sa dotkol môjho srdca. Na druhom
konci slúchadla, niekde ďaleko, mi diskdžokej celý rozjarený rozprával zážitky.
Vôbec si nepamätám konkrétne veci ani mená rôznych párty, klubov a
diskdžokejov. Pamätám si len ten pocit. Už dlho som ho nepočula tak šťastného,
ako keď malý chlapec dostane autíčko na ovládanie. Viem, že som sa vtedy
náhlila s kočíkom už neviem presne kam a po posledných slovách "chýbaš mi,
ahoj" som položila. Niekde uprostred ulice s dieťaťom v kočíku som
ostala dojatá, neschopná slova. Bola to instantná nálož šťastia po telefóne.
Šťastia z jeho šťastia. A potom... ani sama neviem odkedy, všetko sa
krútilo okolo jeho života, jeho práce a jeho potrebách. A ja som sa
krútila ako škrečok v kolese okolo potrieb malého a veľkého. Svoje
vlastné, tie som utlačila na samé dno mojej duše s myšlienkami, že sa k nim
neskôr vrátim. Vtipné je to, že neskôr bolo vždy len neskôr. Tento kolotoč sa
rozkrútil až tak veľmi, že som nebola schopná uniknúť. Nebola som schopná
vystúpiť. Aj keď som sa venovala práci, potom škole a svojim občasným výletom
za dobrodružstvom, boli to len chabé náplaste na moje krvácajúce srdce. Z nejakého
nevysvetliteľného dôvodu myslela som si, že keď bude diskdžokej presne tam, kde
chce byť, tak sa všetko zmení a že len musím vydržať a pomôcť mu.
Bože...Inak na to, že som fakt múdra žena, nemôžem uveriť aká hlúpa som bola.
Moja frustrácia sa nekonečne a nekontrolovateľne stupňovala. „Takto predsa
nechceš žiť! Toto predsa nie si ty!“ kričalo moje vnútro tak dlho, až som ho
prestala počuť. Prestala som cítiť. Prestala som riešiť. Prestala som žiť.
Raz na moje narodeniny som od diskdžokeja dostala krásne
drahé hodinky s červeným remienkom. Povedal, že to budem mať k outfitom
na Dark Room (názov jeho párty). (Chápete? Ešte aj v darčeku pre mňa,
musel byť on a jeho robota!) Vzal ma na večeru, kde si ťukal do telefónu a bol
napätý, pretože ho o pár hodín
čakalo hranie. Ten večer sme mali tráviť spolu, pretože pôvodne mal mať voľno.
Bola streda! Týždeň predtým niekomu potvrdil hranie, vraj preto, že živý rodinu
a že keď to môže vziať, prečo by to neurobil. Odpoveď na túto otázku bola
jednoduchá. Kvôli mne. Ja som od neho nikdy nechcela drahé hodinky. Nikdy som
nechcela notebook, drahé dovolenky, drahé oblečenie a materiálne veci. Napriek
tomu, dostávala som darčeky a výlety, na ktorých som vždy cítila väčšiu a väčšiu
priepasť medzi nami. Dostala som možnosť ostať doma. Odísť z práce, aby
som sa mohla venovať domácnosti, malému a písaniu. Vtedy som povedala áno
a naivne som si myslela, že tým pomôžem všetkým vrátane seba. Upadla som
do takej depresie, že som písať vôbec nebola schopná. A niekedy...ani
vstať z postele. Prečo? Lebo ja nie som stavaná na to, aby som bola zavretá
doma. Asi rok som ho prehovárala, aby sme sa išli sami dvaja prejsť na Šútovské
vodopády, kým bude malý v škôlke. Neboli sme tam. Pretože...diskdžokej mal
veľa roboty. No teraz by som sa to už nebála vysloviť nahlas sama pred sebou.
Mal iné priority. Viem, že to diskdžokej veľakrát myslel dobre. Ale nebolo to
to, čo by som chcela.
Chcela som vždy len čas a pozornosť. Presne tie dve veci,
ktoré som akosi nevedela dať sama sebe.
Postupom času, stávala som sa apatickou a keď to na
mňa prišlo, vybuchla som zlosťou. Kričala som po diskdžokejovi. Veľa a často.
Pretože som mala pocit, že ma bolo počuť jedine vtedy.
Večne sme riešili diskdžokejov život. Jeho prácu. Jeho
poznanie. Jeho potreby. Jeho zážitky. Až raz, keď som napísala svoj prvý článok
do magazínu Evita a s radosťou som ho bola ukázať diskdžokejovi, stál
akurát v balkónových dverách a opýtal sa ma: „Aj si za to niečo
dostala?“ A vtedy....akoby ma oblial kýbľom ľadových kociek. On.
Diksdžokej, ktorý hrával ako mladý roky zadarmo, ktorý vedel aká dlhá a náročná
je cesta k tomu, po čom človek túži, sa ma opýtal takúto hovadinu!!! Tá
pochvala, ktorú povedal neskôr, ma už nedokázala katapultovať preč od prvotného
zážitku. Vtedy, v tých balkónových dverách som pochopila, že sa musím
nutne začať podporovať sama.
Diskdžokej sa mi snažil roky priblížiť. Túžil aby som mu
dôverovala. Túžil aby som s ním ťahala za jeden povraz. Túžil, aby som sa
mu odovzdala s celkom obnaženou dušou. Nikdy som to nedokázala urobiť na
100%. Nikdy som mu neukázala akou krehkou a citlivou v skutočnosti som.
Videl len moju bojovnosť a hrubú drsniacku pózu. A preto, schovával
svoju dušu predo mnou aj on.
Na chladničku som si nedávno napísala: Muž nie je pracovný
projekt, Klára. Ty si najdôležitejšou osobou pre svoj život. Vždy a všade.
Nemusíš nikomu napĺňať potreby len preto, aby si sa cítila byť milovaná. Ty už
milovaná si.
...
Náš rozchodový rok bol náročný. Striedali sa chmúry s dňami,
kedy svietilo slnko. Párkrát sme to hrali na priateľov a párkrát sme nimi
naozaj boli. Ja som diskdžokejovi poctivo vybľačala to nevypovedané a aj to,
čo už miliónkrát vykričané bolo. Diskdžokej sa zase sem tam slabošsky stránil
zodpovednosti, sem tam žiarlil, keď som sa strácala v náručiach a
pozornosti cudzích mužov a zaliezal do nepriestrelnej ulity. Hnevala som
sa. Veľmi som sa hnevala. Hnevala som sa naňho tak hrozne, že mi vadilo, aj keď
sa hlasnejšie nadýchol. A potom...musela som si priznať, že tou, na ktorú
sa hnevám som ja. Za to, že som sa rozhodla robiť všetko pre niekoho iného. Hrozne
som mu závidela. Závidela som mu jeho štartovaciu čiaru. Že má stálu prácu,
postavenie a môže dýchať zhlboka. Že sa nemusí báť toho, čo príde zajtra.
Až kým som nepochopila, že ani ja sa nemusím.
Na Šútovské vodopády som sa vybrala s kamarátkou. Keď
som dala fotku na Instagram, diskdžokej sa mi ospravedlnil. Napísal: „S tými
vodopádmi mi je to fakt ľúto. Posral som to, priznávam.“
V jeden večer som diskdžokeja tuho objímala u neho
doma. Povedala som mu: „Prepáč, že som ti povedala, že máš zmiznúť z planéty
a že ťa nepotrebujem. Nie je to pravda. Potrebujem teba aj tvoju pomoc a nebudem
ju viac odmietať.“
Niektorým, bez vysvetlenia, láska odíde...
Drahý môj diskdžokej.
Už rok si môj bývalý, veril by si
tomu? Viem, že sme to obaja nevedeli robiť inak. Viem, že to malo byť presne
takto. Viem a vidím, aký úžasný si človek. Prepáč mi za tie noci, kedy som
na teba kričala. Odpúšťam ti, že si bol neprítomný frajer. A ĎAKUJEM. Ďakujem
ti za tie nádherné zážitky a hodiny smiechu. Ďakujem ti za spoločnú cestu.
Za všetky perly, ktoré som vďaka tebe na samom dne pozbierala. Ďakujem ti, že
si ma miloval a ďakujem ti aj za to, že som nebola prioritou. Najviac zo
všetkého ti ďakujem, že sme spolu posunuli život. Ďakujem ti, že nie si
nezodpovedný debil, ktorý by sa nezaujímal o svojho syna. Je ešte milión
vecí, za ktoré som ti vďačná a navždy budem.
A teraz... chcela by som
Ti niečo popriať. Niečo, čo chcem, aby bolo večné, čierne na bielom a aby
sa to šírilo týmto nekonečným internetovým priestorom.
Drahým môj diskdžokej...môj obľúbený bývalý frajer, bývalá
láska, drahý bývalý muž môjho života...
Najviac zo všetkého Ti prajem, aby celý svet poznal, aký
talentovaný umelec a DJ (výnimočne! Nezvykaj si :D ) si. Akým neskutočným
nadaním a cítením oplývaš. Aký si kreatívny a schopný meniť svet,
vďaka tvojmu poslaniu. Vystríhaj sa falošným priateľstvám a nikdy neprestaň
veriť v to, čo ty sám považuješ za zázrak, no ja dávno viem, že je to
realita.
Budeš navždy v mojom srdci ako ten muž, ktorému som sa
rozhodla porodiť dieťa.
P.S. Dúfam, že ti raz v tej plešatej diskdžokejskej
hlave dôjde, kto bol vždy tvojim najväčším fanúšikom. J
Ľúbim ťa navždy, ako otca môjho syna.
.....
A teraz... už môžem byť zase tou pochabou, aktívnou,
temperamentnou, veselou Klárou. Bohémkou, umelkyňou, hlbokou ženou, ktorá už opäť
vie, kam smeruje. A ešte lepšie...už sa viac nebojí pohnúť z miesta.
Nebojí sa slobody.
Ďakujem Vám, že ste to dočítali až sem. Majte sa
najkrajšie!
S láskou, Klára
Nádherné <3 <3 <3 Precitala smo to jednym dychom!
OdpovedaťOdstrániť